KOMENTÁR J. MARUŠIAKA: Oklamaní Srbi, ľahostajní Slováci

01.12.2018 Trnava

Sedemsto zamestnancov, ktorým nevyplatili mzdy, je v podmienkach malého štátu veľké číslo. Pokiaľ práve neprežíva hospodársku krízu, nie je to každodenná udalosť. Ani dlh personálnej agentúry voči najímaným zamestnancom vo výške 700 tisíc eur určite nie je banalitou. Aspoň nie v členskom štáte Európskej únie, alebo hocikde inde, kde by predpokladáme ako-tak vymáhateľné právo a rešpektovanie pravidiel slušného prístupu k ľuďom.

Je však krajina, kde takéto zdanlivo logické úvahy neplatia a volá sa Slovenská republika. Až na výnimky ako Trend a Aktuality.sk, si väčšina médií takúto udalosť nevšimla. Ak si aj všimla, tak zrejme dospeli k záveru, že to pre nich nie je zaujímavé. Ešte pred viac než týždňom o situácii siedmich stoviek srbských robotníkov v Trnavskom kraji informovali srbské denníky Blic a Telegraf. Z denníka Večernje Novosti príslušný článok niektoré slovenské médiá prevzali. S výnimkou už spomínaných Trendu a Aktualít však stalo bez akejkoľvek vlastnej novinárskej práce. Napriek tomu, že udalosť sa stala na Slovensku a oklamaní hľadali v našej krajine lepšie podmienky na prácu ako vo svojej vlasti. Napriek tomu, že na relatívne prosperujúcom Slovensku sa pracujúci ľudia ocitli nielen bez jediného eura, ale aj bez jedla.

Agentúra Rasken Consulting, ktorá im finančné prostriedky dlhuje, nesídli v žiadnom z exotických daňových rajov ani v susednom Maďarsku, ale v Trnave. Teda v krajskom meste, navyše na dohodenie kameňom od Bratislavy. Väčšine novinárom z centrálnych bratislavských médií však to nestálo ani za niekoľkohodinový výlet. O tom, že existujú agentúry, ktoré zamestnávajú zahraničných pracovníkov zo Srbska, z Ukrajiny či z Rumunska a Bulharska za nie veľmi štandardných podmienok, sa v médiách už informácie objavili. Každá firma však má svojich vlastníkov, manažérov či štatutárnych zástupcov. Zodpovední zástupcovia agentúry Rasken Consulting, spoločníci a konatelia Daniel Ryba, Jozef Šiška a Rastislav Šnirc, nie sú rezidenti karibských destinácií. Dopátrať sa k nim môže prakticky aj žiak základnej školy, ktorý zvládol základy internetu. Portály ako Obchodný register SR alebo Finstat sú prístupné každému užívateľovi. Napriek tomu médiám nestáli ani za takúto elementárnu „investigatívu“.

Ešte dôležitejšie, ako sledovanie činnosti podobných zamestnávateľských agentúr, je však sledovanie a pomenovanie konkrétnych „užívateľov konečných výhod“, t.j. firiem, ktoré ich služby využívajú a ktoré z takejto lacnej pracovnej sily ťažia. Tie s agentúrami, ktoré pracovníkom zo zahraničia vyplácajú buď takmer minimálnu, alebo niekedy aj žiadnu, prerušia kontakty iba vtedy, ak budú predmetom verejnej kritiky a zahanbenia. Pritom sa môžeme domnievať, že mnohí investori podobné praktiky v tichosti tolerujú, alebo sa tvária, že o nich nevedia.

Tento podvod voči zamestnancom sa pritom paradoxne udial práve vtedy, keď na jednej strane vláda prijala opatrenia na uľahčenie prijímania zamestnancov zo zahraničia, a zároveň v parlamente, na úrovni politických strán a v médií vrcholí miestami až hysterická diskusia o Globálnom pakte OSN o migrácii. Udalosti v Trnave svedčia o profesionálnom zlyhaní väčšiny slovenských médií, počnúc ľavicovou Pravdou, končiac pravicovými denníkmi Sme alebo Denník N, ktoré ich odignorovali.

Ak je dôvodom ignorancie to, že išlo o robotníkov zo Srbska, tak je to nielen prejav primitívneho sociálneho šovinizmu, ale aj nepochopenie základných sociálnych súvislostí škandálu. „Podnikatelia“ s ambíciami nevyplatiť zamestnancom ani len tie urážlivé 2 až 3 eurá na hodinu budú posmelení, lebo si budú môcť byť istí, že po ich obetiach na Slovensku neštekne ani pes. Ostatní občania Slovenska zas nebudú mať morálne právo vznášať akékoľvek námietky, ak sa to isté stane im alebo ich príbuzným napr. v Holandsku, Írsku či vo Veľkej Británii. A tým, ktorí ešte stále zostávajú na Slovensku, ostanú iba oči pre plač, keď uvidia svoju výplatnú pásku.

Zamestnávať lacnú pracovnú silu zo zahraničia sa, aspoň v krátkodobom časovom horizonte, vypláca. Samozrejme, jednorazovo sa vyplatí aj nezaplatiť pracovníkovi mzdu vôbec. Najmä vtedy, ak je takýto podnikavec presvedčený, že sa dotyčného pracovníka nemá kto zastať. O toľko viac potom klesne aj cena práce na Slovensku, čo samozrejme, pocíti aj bežný slovenský zamestnanec.

Práve preto je zarážajúce, že odborové zväzy sa problematike vykorisťovania zamestnancov zo zahraničia venujú iba minimálne. Dôsledky toho totiž postihujú aj ich vlastných členov. Poskytnutie aspoň verbálnej podpory oklamaným srbským pracovníkom je však aj ich morálnou povinnosťou. Už len preto, že napr. v lete 2017 štrajkujúcich zamestnancov v bratislavskom Volkswagene podporili aj ich kolegovia v Nemecku a v Česku. Práve deštrukcia princípov solidarity pracujúcich naprieč štátnymi hranicami, ale aj na základe jazykových, etnických a rasových rozdielov vytvára vhodný priestor pre likvidáciu sociálnych a ekonomických práv zamestnancov. Platí to nielen na úrovni národného štátu, ale aj na úrovni európskeho kontinentu, či na globálnej úrovni.

Situácia srbských robotníkov v Trnave, ale najmä nezáujem médií a širšej verejnosti, sú ukážkou patológie slovenskej verejnej rozpravy. Nezaujíma ani stúpencov, ani odporcov Globálneho paktu OSN o migráciách, napriek tomu, že práve tu sa prejavujú dôsledky novodobých migrácií v každodennom živote našej spoločnosti. A napokon, sa ukazuje, do akej miery podstatnú časť médií zaujímajú otvorené prejavy sociálnej nespravodlivosti, hoci sa odohrávajú len približne 50 kilometrov od hlavného mesta. V konečnom dôsledku, aj ignorovanie podobných javov prispieva k znižovaniu miery dôvery občanov v demokraciu a teda aj v slobodu médií.
 

Vyberte región