Martin Bútora sa narodil 7. októbra 1944 v Bratislave. Vyštudoval
Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1981
získal titul PhDr. a v roku 1992 habilitoval za docenta sociológie. V
rokoch 1966 - 1969 bol redaktorom časopisov Echo, Reflex a Kultúrny
život a potom bol dokumentaristom vo Výskumnom ústave práce. Po
sovietskej okupácii bol v politickej nemilosti, v roku 1977 odmietol
hlasovať za rezolúciu odsudzujúcu Chartu 77. V nasledujúcich rokoch 1977
- 1988 pracoval ako sociológ a terapeut v Protialkoholickej poradni
Ústavu národného zdravia. V novembri 1989 bol spoluzakladateľom hnutia
Verejnosť proti násiliu.
Ako poradca prezidenta ČSFR Václava Havla pre ľudské práva pracoval v
rokoch 1991 - 1992. Po rozdelení Československa sa vrátil na Slovensko.
Zapojil sa do zápasu o demokratický nový štát. V období 1993 - 1998
vyučoval na Katedre politológie Trnavskej univerzity. Potom bol
predsedom Slovenského centra P.E.N. klubu.
V roku 1997 prišiel s ideou založiť Inštitút pre verejné otázky a stal
sa jeho prvým prezidentom. Na pôde IVO inicioval výskumy a publikácie,
ktoré kriticky hodnotili stav demokracie a poukazovali na to ako
priblížiť Slovensko k štandardu demokratických západných krajín sveta. V
tom čase absolvoval študijné pobyty na Oxfordskej univerzite,
Princetonskej univerzite a na Collegium Budapest. Intenzívne prednášal a
publikoval v zahraničí a to najmä v USA. Dva roky koordinoval projekt
orálnej histórie ľudí, ktorí prežili holocaust v Nadácii Milana Šimečku.
Vo funkcii veľvyslanca SR vo Washingtone pôsobil v rokoch 1999-2003.
Jeho hlavnou úlohou bolo získať podporu USA pre vstup Slovenska do NATO a
rozvíjať vzájomné vzťahy v politickej, ekonomickej a kultúrnej oblasti.
Po úspešnej práci a ratifikácii členstva Slovenska v NATO v americkom
Kongrese sa v júni 2003 vrátil do vlasti. Po roku 2014 pôsobil ako
zahranično-politický poradca prezidenta SR Andreja Kisku.
Je autorom sociologických štúdií a kníh zaoberajúcich sa budovaním
demokracie na Slovensku, zahraničnou politikou, občianskou spoločnosťou,
sociológiou a psychoterapiou alkoholizmu. Okrem toho napísal viacero
prozaických kníh, spoločne so svojou manželkou sociologičkou Zorou
Bútorovou prekladal divadelné hry.
Známe sú jeho prozaické diela Ľahkým perom (1987); Skok
a kuk –vydal spolu s prózou Miloša Žiaka Bojím sa mať strach (1990,
samostatne v r. 2011); Posolené v Ázii (1990). Ako odborný pracovník
v oblasti sociológie a protialkoholickej problematiky vydal práce Mne sa
to nemôže stať (1989) a Překročit svůj stín (1991). Je spoluautorom
scenára filmu Skús ma objať (s Martinom Puobišom a režisérom Miloslavom
Lutherom). Výber z publicistických a odborných textov z rokov 1967 –
2004 sústredil v knihe Odklínanie (2004), okrem toho vydal publikáciu
o občianskom združení na Slovensku po páde komunizmu Keď ľahostajnosť
nie je odpoveď (2004). Bol spoluautorom kníh o parlamentných voľbách na
Slovensku 2006 aj o holokauste.
Autorove texty o kľúčových udalostiach a osobnostiach uplynulých
dvadsiatich rokov vyšli pod názvom Druhý dych (2010). Históriu
bratislavského podhradia poodhalil spolu s Eduardom Nižňanským v knihe
Stratené mesto (Vydavateľstvo Marenčin, 2011). V súčasnosti sa Martin
Bútora venuje aj prekladateľskej činnosti a publicistike.
Je nositeľom domácich aj zahraničných vyznamenaní ako napríklad: Medaila
za službu demokracii - Národná nadácia pre demokraciu so sídlom vo
Washingtone, Radu Ľudovíta Štúra II. triedy za obhajobu ľudských práv a
rozvoj občianskej spoločnosti, Krištáľového krídla - mimoriadna cena za
diplomaciu z roku 2002, Cena na oslavu slobody - American Jewish
Commitee, Washington, Medaila J. Papánka, New York.