Život Prešova
online
online
Pred 125 rokmi sa narodil Karel Plicka, kronikár slovenského folklóru
13.10.2019 Celý región
Viedeň/
Bratislava 13. októbra (TASR) - Český fotograf, filmár, etnograf,
etnomuzikológ, zberateľ ľudového umenia Karel Plicka zasvätil svoj
tvorivý život vo veľkej miere Slovensku.
Jeho ľudovú kultúru a ľudí aj z tých najzastrčenejších slovenských dediniek zvečnil na množstve fotografií, zvukových a filmových nahrávok. Slovenský folklór zobrazil aj vo svojom dnes už legendárnom filme Zem spieva z roku 1933. Od narodenia jednej z najosobitejších postáv česko-slovenskej kultúry a umenia uplynie v pondelok 14. októbra 125 rokov.
Takmer sedem desaťročí fotil Karel Plicka slovenskú krajinu, jej ľudí a ich kultúru. Fotil na sklené dosky, na 35-milimetrový film a takmer výlučne čiernobielo. Patrí k priekopníkom výtvarnej fotografie na Slovensku a v Česku. Najčastejšie sa s fotoaparátom, kamerou či s nahrávacím zariadením vracal na Liptov, Spiš, Horehronie či Ždiar.
Karel Plicka sa narodil 14. októbra 1894 vo Viedni, vtedajšej metropole rakúsko-uhorskej monarchie, českým rodičom.
Jeho otec vo Viedni vlastnil práčovňu. Pokrstený bol ako Karl Plitzka, ale potom ako sa rodina v roku 1900 presťahovala do Českej Třebovej si meno opäť počeštila, a tak sa z Karla Plitzku stal Karel Plicka. Fotografovať začal už ako 11-ročný s vlastnoručne vyrobeným fotoaparátom, na ktorý zachytával predovšetkým prírodu.
V rokoch 1909–1913 študoval na učiteľskom ústave v Hradci Královém a v Prahe sa študijne venoval hre na husle a spevu. Vzdelanie z odborov hudobná veda a dejiny umenia si doplnil v rokoch 1925-1929 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave.
Ako učiteľ pôsobil v Úpiciach, Novom Měste nad Metují a v Prahe, kde bol v rokoch 1920-1923 aj zbormajstrom Filharmonického zboru. Napriek svojmu všestrannému talentu a predpokladom byť vďaka dokonalému hudobnému sluchu hudobníkom, alebo vďaka výtvarnému nadaniu aj maliarom, sa jeho život uberal cestou fotografa ľudovej kultúry, architektúry a umenia.
V roku 1924 odišiel na Slovensko a do roku 1938 sa v Národopisnom odbore Matice slovenskej v Martine podieľal na rozsiahlom etnografickom výskume Slovenska. Mal šťastie, lebo v tom čase našiel na Slovensku ešte zachovanú pôvodnú ľudovú kultúru a krajinu s typickými drevenicami a terasovitými políčkami.
Pri práci v teréne zapísal takmer 40 000 piesní a rozdelil ich na oblasti podľa štyroch dialektov, mnohé z nich objavil. Jeho zbierky obsahujú súbor všetkých typov slovenských ľudových piesní okrem duchovných. Vydal aj publikácie ako napríklad Slovenské pesničky (1937), Slovenský spevník (1961), Zbojnícke piesne slovenského ľudu (1965).
Popri zberateľskej práci súčasne fotografoval. Fotografia mu spočiatku slúžila len ako obrazový záznam ľudí, ktorých piesne zapisoval, neskôr sa stala samostatnou zložkou jeho práce. V Matici slovenskej založil archív dokumentárnych fotografií obsahujúci niekoľko tisíc záberov. Z tohto materiálu pripravoval etnografické filmy a šoty pre spravodajské týždenníky.
V roku 1933 nakrútil svoje najvýznamnejšie dielo, celovečerný film Zem spieva, prvý zvukový film slovenskej kinematografie. Slovenské zvyky a tradície zobrazil napríklad aj vo filme Večná pieseň (1941). Scenáristicky sa podieľal aj na filme Jánošík (1935) režiséra Martina Friča. Legendami opradeného slovenského zbojníka stvárnil Paľo Bielik.
Medzi významné Plickove fotografické knihy týkajúce sa Slovenska patria napríklad publikácie Slovensko (1937), Slovensko vo fotografii Karola Plicku (1949), alebo Spiš (1971).
Prácu na Slovensku prerušil v roku 1939 a do roku 1945 pôsobil v Štátnom fotometrickom ústave v Prahe. Tam sa v roku 1940 zrodil aj jeho obrazový súbor s názvom Praha ve fotografii Karla Plicky. Prahe venoval viacero kníh ako napríklad Praha královská (1940), Vltava (1957), Prechádzky Prahou (1976).
Po roku 1945 na Slovensku pomáhal zakladať slovenskú kinematografiu a nakrútil niekoľko filmových dokumentov. Spoluzakladal a pôsobil ako pedagóg na dnešnej Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení (FAMU) v Prahe a bol jej prvým dekanom.
Po odchode do dôchodku v roku 1951 naďalej tvoril, učil na FAMU, pôsobil ako predseda Správneho výboru Slovenskej filmovej spoločnosti, ako podpredseda Medzinárodnej organizácie pre etnografický a sociologický film a organizoval výstavy.
Všestranný umelec, muž deviatich remesiel Karel Plicka zomrel 6. mája 1987 v Prahe vo veku 92 rokov. Aj s manželkou je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine na Slovensku. Jeho pôsobenie na Slovensku pripomína múzeum v Blatnici pri Martine nesúce jeho meno.
Jeho ľudovú kultúru a ľudí aj z tých najzastrčenejších slovenských dediniek zvečnil na množstve fotografií, zvukových a filmových nahrávok. Slovenský folklór zobrazil aj vo svojom dnes už legendárnom filme Zem spieva z roku 1933. Od narodenia jednej z najosobitejších postáv česko-slovenskej kultúry a umenia uplynie v pondelok 14. októbra 125 rokov.
Takmer sedem desaťročí fotil Karel Plicka slovenskú krajinu, jej ľudí a ich kultúru. Fotil na sklené dosky, na 35-milimetrový film a takmer výlučne čiernobielo. Patrí k priekopníkom výtvarnej fotografie na Slovensku a v Česku. Najčastejšie sa s fotoaparátom, kamerou či s nahrávacím zariadením vracal na Liptov, Spiš, Horehronie či Ždiar.
Karel Plicka sa narodil 14. októbra 1894 vo Viedni, vtedajšej metropole rakúsko-uhorskej monarchie, českým rodičom.
Jeho otec vo Viedni vlastnil práčovňu. Pokrstený bol ako Karl Plitzka, ale potom ako sa rodina v roku 1900 presťahovala do Českej Třebovej si meno opäť počeštila, a tak sa z Karla Plitzku stal Karel Plicka. Fotografovať začal už ako 11-ročný s vlastnoručne vyrobeným fotoaparátom, na ktorý zachytával predovšetkým prírodu.
V rokoch 1909–1913 študoval na učiteľskom ústave v Hradci Královém a v Prahe sa študijne venoval hre na husle a spevu. Vzdelanie z odborov hudobná veda a dejiny umenia si doplnil v rokoch 1925-1929 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave.
Ako učiteľ pôsobil v Úpiciach, Novom Měste nad Metují a v Prahe, kde bol v rokoch 1920-1923 aj zbormajstrom Filharmonického zboru. Napriek svojmu všestrannému talentu a predpokladom byť vďaka dokonalému hudobnému sluchu hudobníkom, alebo vďaka výtvarnému nadaniu aj maliarom, sa jeho život uberal cestou fotografa ľudovej kultúry, architektúry a umenia.
V roku 1924 odišiel na Slovensko a do roku 1938 sa v Národopisnom odbore Matice slovenskej v Martine podieľal na rozsiahlom etnografickom výskume Slovenska. Mal šťastie, lebo v tom čase našiel na Slovensku ešte zachovanú pôvodnú ľudovú kultúru a krajinu s typickými drevenicami a terasovitými políčkami.
Pri práci v teréne zapísal takmer 40 000 piesní a rozdelil ich na oblasti podľa štyroch dialektov, mnohé z nich objavil. Jeho zbierky obsahujú súbor všetkých typov slovenských ľudových piesní okrem duchovných. Vydal aj publikácie ako napríklad Slovenské pesničky (1937), Slovenský spevník (1961), Zbojnícke piesne slovenského ľudu (1965).
Popri zberateľskej práci súčasne fotografoval. Fotografia mu spočiatku slúžila len ako obrazový záznam ľudí, ktorých piesne zapisoval, neskôr sa stala samostatnou zložkou jeho práce. V Matici slovenskej založil archív dokumentárnych fotografií obsahujúci niekoľko tisíc záberov. Z tohto materiálu pripravoval etnografické filmy a šoty pre spravodajské týždenníky.
V roku 1933 nakrútil svoje najvýznamnejšie dielo, celovečerný film Zem spieva, prvý zvukový film slovenskej kinematografie. Slovenské zvyky a tradície zobrazil napríklad aj vo filme Večná pieseň (1941). Scenáristicky sa podieľal aj na filme Jánošík (1935) režiséra Martina Friča. Legendami opradeného slovenského zbojníka stvárnil Paľo Bielik.
Medzi významné Plickove fotografické knihy týkajúce sa Slovenska patria napríklad publikácie Slovensko (1937), Slovensko vo fotografii Karola Plicku (1949), alebo Spiš (1971).
Prácu na Slovensku prerušil v roku 1939 a do roku 1945 pôsobil v Štátnom fotometrickom ústave v Prahe. Tam sa v roku 1940 zrodil aj jeho obrazový súbor s názvom Praha ve fotografii Karla Plicky. Prahe venoval viacero kníh ako napríklad Praha královská (1940), Vltava (1957), Prechádzky Prahou (1976).
Po roku 1945 na Slovensku pomáhal zakladať slovenskú kinematografiu a nakrútil niekoľko filmových dokumentov. Spoluzakladal a pôsobil ako pedagóg na dnešnej Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení (FAMU) v Prahe a bol jej prvým dekanom.
Po odchode do dôchodku v roku 1951 naďalej tvoril, učil na FAMU, pôsobil ako predseda Správneho výboru Slovenskej filmovej spoločnosti, ako podpredseda Medzinárodnej organizácie pre etnografický a sociologický film a organizoval výstavy.
Všestranný umelec, muž deviatich remesiel Karel Plicka zomrel 6. mája 1987 v Prahe vo veku 92 rokov. Aj s manželkou je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine na Slovensku. Jeho pôsobenie na Slovensku pripomína múzeum v Blatnici pri Martine nesúce jeho meno.
www.ZIVOTPO.sk
