Pred 110 rokmi sa narodil český režisér a scenárista Otakar Vávra

28.02.2021 Celý región

Bratislava/Hradec Králové 26. februára (TASR) – Počas svojej dlhej kariéry nakrútil desiatky celovečerných hraných i dokumentárnych filmov. Ako tvorca sa v niektorých snímkach neubránil schematizmu, výrazne však ovplyvnil moderný český film. Často spracovával historické námety, no ako scenárista sa podieľal aj na komédiách ako napríklad Jedenácté přikázání, Mravnost nade vše, či Hostinec u kameného stolu. "Môj život bol s chybami, nehrdinský, ale často dosť odvážny," tvrdil vo svojich pamätiach.

Od narodenia českého filmového režiséra, scenáristu a pedagóga Otakara Vávru uplynie v nedeľu 28. februára 110 rokov.

Otakar Vávra sa narodil 28. februára 1911 v Hradci Králové. Po maturite začal študovať architektúru v Prahe, ale štúdium nedokončil. Zaujímal sa o avantgardné divadlo, literatúru, napokon sa začal venovať filmu. V roku 1932 na popud Emila Františka Buriana viedol v kabarete Červené eso filmovú skupinu a písal aj scenáre. K filmovej réžii sa prepracoval experimentálnymi a dokumentárnymi snímkami ako Moderní výroba obuvi (1930), Světlo proniká tmou (1931), Žijeme v Praze (1934), Listopad (1935), Na sto procent (1938) a Podvod s Rubensem (1940).

Jeho prvým celovečerným filmom bola komédia Velbloud uchem jehly (1936). Na réžii sa podieľal spoločne s Hugom Haasom, ktorý stvárnil aj titulnú postavu. Ako samostatný režisér sa Vávra uviedol o rok neskôr filmom Filosofská historie nakrúteným podľa prózy Aloisa Jiráska. Po historickom námete siahol aj v snímke Cech panen kutnohorských (1938), ktorá mala povzbudiť český národ sužovaný hrozbou nacizmu.

Vávra nakrúcal aj v zložitých podmienkach počas okupácie. Z tohto obdobia je známa komédia Přijdu hned (1942), v ktorej sa hlavnej úlohy zhostil populárny Saša Rašilov. Hoci film bavil divákov, v jeho pozadí stála tragická okolnosť – hneď po jeho dokončení odviedlo gestapo herečku Annu Letenskú a za nepriamu pomoc účastníkom atentátu na Heydricha popravilo jej manžela a napokon aj ju. Vávra spomínal, ako herečka po každom zábere čakala v kúte s hlavou v dlaniach, no na jej hereckom výkone sa tieto skutočnosti nijako neprejavili.

Bezprostredne po vojne Vávra nakrútil historický film Nezbedný bakalář (1946) a o rok neskôr psychologický príbeh Předtucha. V roku 1948 preniesol na filmové plátno román Krakatit, do ktorého Karel Čapek vložil silné protivojnové posolstvo. V 50. rokoch sa sústredil na historickú "jiráskovskú" trilógiu Jan Žižka (1954), Jan Hus (1955) a Proti všem (1956). Po snímke Občan Brych (1958) poplatnej komunistickému režimu nakrútil Vávra opäť civilný psychologický príbeh Srpnová neděle (1960) podľa rovnomennej hry Františka Hrubína.

Práve 60. roky znamenali vrchol vo Vávrovej tvorbe. Opäť podľa Hrubína nakrútil snímku Zlatá reneta (1965), v ktorej predviedol sugestívny herecký výkon Karel Höger. Nasledoval film Romance pro křídlovku (1966) – úvaha o láske, živote a smrti inšpirovaná veršami Františka Hrubína. Hlavného hrdinu stvárnil mladý a začínajúci Jaromír Hanzlík.

V roku 1969 sa Vávra ako režisér aj scenárista podpísal pod historickú drámu Kladivo na čarodějnice. Dráma nakrútená podľa románu Václava Kaplického je rekonštrukciou jedného z čarodejníckych procesov koncom 17. storočia. Na scenári spolupracovala aj ikona českého filmu Ester Krumbachová. Film je reflexiou na politické procesy z 50. rokov minulého storočia s Miladou Horákovou, Rudolfom Slánským a ďalšími – zobrazuje zneužívanie moci nad životmi ľudí.

Po sérii vojnových filmov zodpovedajúcim duchu normalizácie (Dni zrady I. a II., Sokolovo či Osvobození Prahy) sa Vávra vrátil k historickým témam. Film Evropa tančila valčík (1989) z obdobia na prahu prvej svetovej vojny bol jeho posledným.

Vávra dbal na precíznu dramaturgiu a presnú montáž. Dokázal zvládnuť davové scény s vysokým počtom komparzistov nielen režijne, ale aj finančne. Veľmi mu záležalo na prostredí, v ktorom natáčal. Vyberal si najkvalitnejších hercov a dbal aj na zvukovú zložku.

Otakar Vávra pôsobil aj ako pedagóg. Na Filmovej fakulte pražskej Akadémie múzických umení (FAMU) prednášal v rokoch 1946–2008. Vychoval mnoho uznávaných režisérov. Z niektorých sa stali v 60. rokoch minulého storočia predstavitelia novej vlny (Věra Chytilová, Miloš Forman, Jiří Menzel, Jan Schmidt). K jeho žiakom patria aj uznávaní zahraniční filmoví tvorcovia pochádzajúci z bývalej Juhoslávie Emir Kusturica, Janja Glogovac a Lordan Zafranovič.

V roku 2006 sa Vávra podieľal na tvorbe hudobného videofilmu Strážce plamene v obrazech. Chcel nakrútiť film o Janovi Masarykovi, pre ktorý mal nachystaný scenár. Ten už zrealizovať nestihol. Legendárny Otakar Vávra zomrel 15. septembra 2011 v Prahe vo veku 100 rokov. V roku 2001 bol vyznamenaný Českým levom za celoživotný prínos českej kinematografii aj Cenou za mimoriadny umelecký prínos svetovému filmu na karlovarskom filmovom festivale. V roku 2004 mu udelili Medailu Za zásluhy.
 

Vyberte región