Život Prešova
online
online
Legendárny herec Vladimír Menšík sa narodil pred 90 rokmi
09.10.2019 Celý región
Ivančice/Bratislava
8. októbra (TASR) – Hovorí sa, že sme všetci nahraditeľní. Nie je to
pravda. Sú farby, ktoré dokážu vymiznúť definitívne. Taký bol Láďa
Menšík! To je farba, ktorá chýba. Láďa bol zázrak. Týmito slovami
opísala svojho kolegu herečka Jana Hlaváčová. Vladimír Menšík bol skvelý
komediálny aj dramatický herec, ale tiež rozprávač vtipov aj príbehov
zo života, zabávač, ktorý rozosmieval kolegov na nakrúcaní. Vynikal
spontánnosťou, živelnosťou, improvizačnými schopnosťami, aj vysokou
profesionalitou, pritom celý život zápasil s podlomeným zdravím.
V stredu 9. októbra uplynie 90 rokov od narodenia obľúbeného a
výnimočného umelca.
Vladimír Menšík sa narodil 9. októbra 1929 v Ivančiciach na južnej Morave. Pochádzal z robotníckej rodiny. Od detstva chodil rád do cirkusu, hrával v hudobnom súbore Adolfa Pištěláka a lákalo ho herectvo. Otec ho však nasmeroval na strojníctvo. Vladimír Menšík vyštudoval priemyslovku a nastúpil do Brnianskych strojární.
Na druhý pokus ho však prijali na Janáčkovu akadémiu múzických umení, ktorú absolvoval v roku 1953. Umiestenku dostal do kočovného Vesnického divadla, kde si ho všimol E. F. Burian. Po roku k nemu prestúpil, no prísna disciplína v Burianovom súbore mu nevyhovovala, preto sa od roku 1958 stal členom voľného hereckého súboru Filmového štúdia Barrandov.
Prvý raz sa mihol pred kamerou v budovateľskom filme režiséra K. M. Walló s názvom Veľká príležitosť (1950). V roku 1956 prišla výraznejšia rola vo filme Dědeček automobil režiséra Alfréda Radoka. V snímke Král Šumavy (Karel Kachyňa, 1959) Menšík dokázal skĺbiť komický prejav so schopnosťou dať postave dramatické rysy. Podobná bola aj úloha čašníka Kiciho v detektívke 105 % alibi (Vladimír Čech, 1959).
V komédii Hledá se táta (František Daniel, 1961) vytvoril jednu z hlavných úloh, podobne aj v kriminálnej komédii Mezi námi, zloději (Vladimír Čech, 1963). Napriek tomu sa však často objavoval ako protagonista menších no nezabudnuteľných komických či tragikomických postavičiek oživujúcich dej. Presne takí boli muži v policajných uniformách márne sa pokúšajúci vzbudzovať autoritu – v komédiách Zdeňka Podskalského Bílá paní (1965) a Ženu ani květinu neuhodíš (1966), vo filme Kdo chce zabít Jessii (Václav Vorlíček, 1966) či v kriminálke Partie krásného dragouna (Jiří Sequens, 1971).
Bravúrne zahral malé úlohy náhodného diváka v dráme Spalovač mrtvol (Juraj Herz, 1968), či okradnutého milenca v obľúbených Světákoch Zdeňka Podskalského (1969).
Veľký herecký priestor v neobvyklom žánri dostal Menšík k úlohe sadistického vraha v absurdnej komédii Happy end Oldřicha Lipského (1967), ktorej dej sa premieta pospiatky. Hereckým koncertom s Jiřinou Bohdalovou bol film Vražda Ing. Čerta (Ester Krumbachová, 1970). Populárna je dodnes rozprávka Tři oříšky pro popelku (Václav Vorlíček, 1973).
O tom, že Menšíkovou parketou ostávali komédie, sa mohli diváci presvedčiť vo filmoch Pane, vy jste vdova (Václav Vorlíček, 1970), Slaměný klobouk (Oldřich Lipský, 1971), Jak utopit doktora Mráčka (Václav Vorlíček, 1974) a Což takhle dát si špenát (Václav Vorlíček, 1977). Menšík sa stal jedným z najobsadzovanejších hercov v zábavných televíznych programoch. Uvádzal televízne Silvestre v rokoch 1977, 1978 a 1979, v nespočetnom množstve televíznych scénok a skečov sa objavil s hereckou partnerkou Jiřinou Bohdalovou. Zahral si tiež v seriáloch Pan Tau (Jindřich Polák), či Arabela (Václav Vorlíček).
Zároveň však na Vladimíra Menšíka čakali aj dramatické úlohy – predovšetkým v televíznej inscenácii Ikarův pád, ktorú napísal Jiří Hubač a režíroval František Filip. Hra, ktorej hlavnou témou bol alkoholizmus, sa dočkala vyznamenania na Medzinárodných televíznych festivaloch Zlatá Praha (1977) a Monte Carlo (1978). V roku 1983 na ňu nadviazalo pokračovanie Tažní ptáci. Nakrúcania tretieho dielu Zima Poutníků sa už Vladimír Menšík nedočkal.
Herca trápila zhoršujúca sa astma, ktorú dostal ako 35-ročný. Postupne sa naučil pichať si sám injekcie, aby dokázal pracovať. Naposledy stál pred kamerou v roku 1988 vo filme Dušana Kleina Dobří holubi se vracejí.
Koncom mája 1988 vysielala televízia priamy prenos zábavného programu ABECEDA z brnianskej haly Rondo, kde mal vystupovať aj Menšík. Skončil však v nemocnici, kam mu za potlesku publika v sobotu večer posielala pozdrav moderátorka Magdaléna Dietlová a želala mu skoré uzdravenie. Na druhý deň, 29. mája 1988 večer, Vladimír Menšík svoj zápas s chorobou prehral.
Jeho priateľ Jiří Sovák o ňom v spomienkach napísal: "Nechal po sebe úsmev. Len sa povie – Menšík – a ľudia sa smejú. Je to lepšie, než keby tu bol sto rokov a neostalo po ňom nič. Mal skrátka od Boha dané. A velikánsku porciu."
Vladimír Menšík sa narodil 9. októbra 1929 v Ivančiciach na južnej Morave. Pochádzal z robotníckej rodiny. Od detstva chodil rád do cirkusu, hrával v hudobnom súbore Adolfa Pištěláka a lákalo ho herectvo. Otec ho však nasmeroval na strojníctvo. Vladimír Menšík vyštudoval priemyslovku a nastúpil do Brnianskych strojární.
Na druhý pokus ho však prijali na Janáčkovu akadémiu múzických umení, ktorú absolvoval v roku 1953. Umiestenku dostal do kočovného Vesnického divadla, kde si ho všimol E. F. Burian. Po roku k nemu prestúpil, no prísna disciplína v Burianovom súbore mu nevyhovovala, preto sa od roku 1958 stal členom voľného hereckého súboru Filmového štúdia Barrandov.
Prvý raz sa mihol pred kamerou v budovateľskom filme režiséra K. M. Walló s názvom Veľká príležitosť (1950). V roku 1956 prišla výraznejšia rola vo filme Dědeček automobil režiséra Alfréda Radoka. V snímke Král Šumavy (Karel Kachyňa, 1959) Menšík dokázal skĺbiť komický prejav so schopnosťou dať postave dramatické rysy. Podobná bola aj úloha čašníka Kiciho v detektívke 105 % alibi (Vladimír Čech, 1959).
V komédii Hledá se táta (František Daniel, 1961) vytvoril jednu z hlavných úloh, podobne aj v kriminálnej komédii Mezi námi, zloději (Vladimír Čech, 1963). Napriek tomu sa však často objavoval ako protagonista menších no nezabudnuteľných komických či tragikomických postavičiek oživujúcich dej. Presne takí boli muži v policajných uniformách márne sa pokúšajúci vzbudzovať autoritu – v komédiách Zdeňka Podskalského Bílá paní (1965) a Ženu ani květinu neuhodíš (1966), vo filme Kdo chce zabít Jessii (Václav Vorlíček, 1966) či v kriminálke Partie krásného dragouna (Jiří Sequens, 1971).
Bravúrne zahral malé úlohy náhodného diváka v dráme Spalovač mrtvol (Juraj Herz, 1968), či okradnutého milenca v obľúbených Světákoch Zdeňka Podskalského (1969).
Veľký herecký priestor v neobvyklom žánri dostal Menšík k úlohe sadistického vraha v absurdnej komédii Happy end Oldřicha Lipského (1967), ktorej dej sa premieta pospiatky. Hereckým koncertom s Jiřinou Bohdalovou bol film Vražda Ing. Čerta (Ester Krumbachová, 1970). Populárna je dodnes rozprávka Tři oříšky pro popelku (Václav Vorlíček, 1973).
O tom, že Menšíkovou parketou ostávali komédie, sa mohli diváci presvedčiť vo filmoch Pane, vy jste vdova (Václav Vorlíček, 1970), Slaměný klobouk (Oldřich Lipský, 1971), Jak utopit doktora Mráčka (Václav Vorlíček, 1974) a Což takhle dát si špenát (Václav Vorlíček, 1977). Menšík sa stal jedným z najobsadzovanejších hercov v zábavných televíznych programoch. Uvádzal televízne Silvestre v rokoch 1977, 1978 a 1979, v nespočetnom množstve televíznych scénok a skečov sa objavil s hereckou partnerkou Jiřinou Bohdalovou. Zahral si tiež v seriáloch Pan Tau (Jindřich Polák), či Arabela (Václav Vorlíček).
Zároveň však na Vladimíra Menšíka čakali aj dramatické úlohy – predovšetkým v televíznej inscenácii Ikarův pád, ktorú napísal Jiří Hubač a režíroval František Filip. Hra, ktorej hlavnou témou bol alkoholizmus, sa dočkala vyznamenania na Medzinárodných televíznych festivaloch Zlatá Praha (1977) a Monte Carlo (1978). V roku 1983 na ňu nadviazalo pokračovanie Tažní ptáci. Nakrúcania tretieho dielu Zima Poutníků sa už Vladimír Menšík nedočkal.
Herca trápila zhoršujúca sa astma, ktorú dostal ako 35-ročný. Postupne sa naučil pichať si sám injekcie, aby dokázal pracovať. Naposledy stál pred kamerou v roku 1988 vo filme Dušana Kleina Dobří holubi se vracejí.
Koncom mája 1988 vysielala televízia priamy prenos zábavného programu ABECEDA z brnianskej haly Rondo, kde mal vystupovať aj Menšík. Skončil však v nemocnici, kam mu za potlesku publika v sobotu večer posielala pozdrav moderátorka Magdaléna Dietlová a želala mu skoré uzdravenie. Na druhý deň, 29. mája 1988 večer, Vladimír Menšík svoj zápas s chorobou prehral.
Jeho priateľ Jiří Sovák o ňom v spomienkach napísal: "Nechal po sebe úsmev. Len sa povie – Menšík – a ľudia sa smejú. Je to lepšie, než keby tu bol sto rokov a neostalo po ňom nič. Mal skrátka od Boha dané. A velikánsku porciu."
www.ZIVOTPO.sk
