Život Prešova
online
online
Prví Slováci vystúpili na Mount Everest pred 35 rokmi
15.10.2019 Celý región
Bratislava
15. októbra (TASR) - Prvá česko-slovenská expedícia na najvyšší vrchol
sveta Mount Everest v roku 1984 zápasila už od začiatku s problémami a
napokon ju poznamenala tragédia. V utorok 15. októbra uplynie 35 rokov
odvtedy, ako na Mount Everest vystúpili prví Slováci v histórii - Jozef
Psotka a Zoltán Demján. Psotka počas náročného zostupu z vrcholu
tragicky zahynul nasledujúci deň.
Ťažkosti sa začali už pri schvaľovaní výpravy. Expedícia nedostala povolenie od vtedajšieho Československého zväzu telesnej výchovy. Organizátori si teda pomohli menším trikom - expedícia nebola len čisto lezecká, ale aj vedecká, ekologická a vyslala ju Slovenská akadémia vied (SAV).
Sekcia pre výskum vysokých pohorí a expedičnú činnosť Slovenskej geografickej spoločnosti pri SAV sa už dlhé roky snažila podniknúť horolezecko-vedeckú výpravu na najvyšší vrchol Zeme. Cestu do Himalájí začali organizovať Ivan Fiala, František Kele a Michal Orolin. Úvodná skupina prvej československej vedecko-horolezeckej expedície opustila Bratislavu 19. júla 1984. Podarilo sa jej získať aj mimoriadne povolenie od Ministerstva turistiky Nepálskeho kráľovstva.
Pôvodne sa na ňu nemal dostať horolezec Zoltán Demján, ktorý na tieto udalosti spomína: "Ja som ani nepočítal, že ma zoberú na túto výpravu. Dostal som sa do nominácie na poslednú chvíľu vďaka šéfovi nášho horolezeckého oddielu Emilovi Hasíkovi. Tvrdil, že popri skúsených borcoch by mal byť v tíme aj mladý výkonný horolezec. Bojoval za mňa, lebo na jar som vyliezol na Lhoce Šar a mal som po výstupe ľahké omrzliny na nohách."
Dvojicu Jozef Psotka a Zoltán Demján spolu so šerpom Angom Ritom vyslali až ako tretích v poradí. Pred nimi sa zo zdravotných dôvodov pri pokuse o zdolanie Mount Everestu museli vrátiť Ján Porvazník a Jozef Just.
Psotka s Demjánom vyšli zo základného tábora 11. októbra. O dva dni neskôr dorazili do tretieho tábora, tu ich dobehol aj slávny šerpa Ang Rita. Už 14. októbra sa dostali do výšky 8300 metrov, našli stan, potraviny a kyslíkové fľaše, ktoré tam po svojom nevydarenom pokuse zanechali Just so šerpom Ang Phurbom.
Ráno 15. októbra 1984 vyrazili na "strechu sveta". Záverečný výstup im trval 8 hodín. Po vzore talianskeho horolezca Reinholda Messnera vyšli všetci traja bez kyslíku. O 15. hodine a 15. minúte dosiahli najvyšší bod zemegule. Najskôr chceli zopakovať extrémne náročnú sovietsku cestu, nakoniec však zvolili výstup poľskou cestou, s vlastným variantom, ktorý bol natoľko výrazný, že ho odborníci považujú za samostatný prvovýstup. Na samotnom vrchole sa zdržali krátko. Nasledoval veľmi náročný, a žiaľ pre Jozefa Psotku i osudný, zostup.
Zoltán Demján v tejto súvislosti spomína, že Jozef Psotka, ktorému hovorili kamaráti Juzek, zostupoval trocha pomalšie. Preto poprosil Demjána, aby jemu a šerpovi prešliapal cestu do tábora v Južnom sedle. Demján im nechal svoje čelné svetlo, pretože žiadne nemali. A vtedy vlastne videl Jozefa Psotku naposledy živého. Katastrofálne poveternostné podmienky a totálna vyčerpanosť komplikovala zostup všetkým trom. Zostupová trasa cez Južné sedlo, ktorú si zvolili už vopred, bola zafúkaná.
Demján liezol dopredu štvornožky a podarilo sa mu zísť nižšie do steny Lhotse, ktorá tlmila vietor. Tam čakal na Psotku so šerpom. Tí neprichádzali a tak Demján z posledných síl zišiel do západného kotla vo výške 6400 metrov. Ang Rita prišiel vysilený až ráno. Po zostupe do základne povedal, že pán Psotka je veľký, odvážny horolezec a chcel prenocovať hore, preto mu pripravil bivak. Doľahla naňho kríza a odmietol ísť ďalej. On na prenocovanie nemal energiu.
Na druhý deň ráno sa Psotka pri zostupe zrútil do Západného kotla. Pravdepodobne spadol z miest pri Ženevskej ostrohe. Pre ostatných zostával nezvestný. Snahu o jeho záchranu komplikovalo počasie. Kele vyslal z piateho tábora Justa s pokynom, aby išiel po stopách a našiel Psotku.
Po čase sa Just ozval so zlou správou: "Našiel som ho, je mŕtvy, čo mám robiť?". V snehu a ľade vykopali hrob a Jozefa Psotku pochovali. Vo svojej dobe bol Psotka najstarším človekom, ktorý stál na vrchole Mount Everestu prvovýstupom a bez kyslíka. Mal 50 rokov a 246 dní.
Podľa spomienok Zoltána Demjána nemá zmysel hovoriť, čo by bolo, keby… "Neurobili sme nijakú zásadnú chybu. Juzek bol silný i skúsený. Ale prostredie, v ktorom sa pohybujete, je extrémne rizikové, s tým musí každý rátať. V ňom aj drobné zaváhanie môže byť smrteľné. To je dôvod, prečo som sa rozlúčil s extrémnym horolezectvom na vrchole výkonnosti," povedal Demján.
Hoci bol medzi nimi generačný rozdiel - v roku 1984 mal Zoltán Demján 29 a Jozef Psotka 50 rokov - pre Demjána to bol vždy pán Psotka - pán horolezec, na ktorého sa pozeral s obdivom. A hoci spolu stáli na vrchole, sám to neberie ako úspech, pretože strata priateľa zostane navždy veľká tragédia.
Ťažkosti sa začali už pri schvaľovaní výpravy. Expedícia nedostala povolenie od vtedajšieho Československého zväzu telesnej výchovy. Organizátori si teda pomohli menším trikom - expedícia nebola len čisto lezecká, ale aj vedecká, ekologická a vyslala ju Slovenská akadémia vied (SAV).
Sekcia pre výskum vysokých pohorí a expedičnú činnosť Slovenskej geografickej spoločnosti pri SAV sa už dlhé roky snažila podniknúť horolezecko-vedeckú výpravu na najvyšší vrchol Zeme. Cestu do Himalájí začali organizovať Ivan Fiala, František Kele a Michal Orolin. Úvodná skupina prvej československej vedecko-horolezeckej expedície opustila Bratislavu 19. júla 1984. Podarilo sa jej získať aj mimoriadne povolenie od Ministerstva turistiky Nepálskeho kráľovstva.
Pôvodne sa na ňu nemal dostať horolezec Zoltán Demján, ktorý na tieto udalosti spomína: "Ja som ani nepočítal, že ma zoberú na túto výpravu. Dostal som sa do nominácie na poslednú chvíľu vďaka šéfovi nášho horolezeckého oddielu Emilovi Hasíkovi. Tvrdil, že popri skúsených borcoch by mal byť v tíme aj mladý výkonný horolezec. Bojoval za mňa, lebo na jar som vyliezol na Lhoce Šar a mal som po výstupe ľahké omrzliny na nohách."
Dvojicu Jozef Psotka a Zoltán Demján spolu so šerpom Angom Ritom vyslali až ako tretích v poradí. Pred nimi sa zo zdravotných dôvodov pri pokuse o zdolanie Mount Everestu museli vrátiť Ján Porvazník a Jozef Just.
Psotka s Demjánom vyšli zo základného tábora 11. októbra. O dva dni neskôr dorazili do tretieho tábora, tu ich dobehol aj slávny šerpa Ang Rita. Už 14. októbra sa dostali do výšky 8300 metrov, našli stan, potraviny a kyslíkové fľaše, ktoré tam po svojom nevydarenom pokuse zanechali Just so šerpom Ang Phurbom.
Ráno 15. októbra 1984 vyrazili na "strechu sveta". Záverečný výstup im trval 8 hodín. Po vzore talianskeho horolezca Reinholda Messnera vyšli všetci traja bez kyslíku. O 15. hodine a 15. minúte dosiahli najvyšší bod zemegule. Najskôr chceli zopakovať extrémne náročnú sovietsku cestu, nakoniec však zvolili výstup poľskou cestou, s vlastným variantom, ktorý bol natoľko výrazný, že ho odborníci považujú za samostatný prvovýstup. Na samotnom vrchole sa zdržali krátko. Nasledoval veľmi náročný, a žiaľ pre Jozefa Psotku i osudný, zostup.
Zoltán Demján v tejto súvislosti spomína, že Jozef Psotka, ktorému hovorili kamaráti Juzek, zostupoval trocha pomalšie. Preto poprosil Demjána, aby jemu a šerpovi prešliapal cestu do tábora v Južnom sedle. Demján im nechal svoje čelné svetlo, pretože žiadne nemali. A vtedy vlastne videl Jozefa Psotku naposledy živého. Katastrofálne poveternostné podmienky a totálna vyčerpanosť komplikovala zostup všetkým trom. Zostupová trasa cez Južné sedlo, ktorú si zvolili už vopred, bola zafúkaná.
Demján liezol dopredu štvornožky a podarilo sa mu zísť nižšie do steny Lhotse, ktorá tlmila vietor. Tam čakal na Psotku so šerpom. Tí neprichádzali a tak Demján z posledných síl zišiel do západného kotla vo výške 6400 metrov. Ang Rita prišiel vysilený až ráno. Po zostupe do základne povedal, že pán Psotka je veľký, odvážny horolezec a chcel prenocovať hore, preto mu pripravil bivak. Doľahla naňho kríza a odmietol ísť ďalej. On na prenocovanie nemal energiu.
Na druhý deň ráno sa Psotka pri zostupe zrútil do Západného kotla. Pravdepodobne spadol z miest pri Ženevskej ostrohe. Pre ostatných zostával nezvestný. Snahu o jeho záchranu komplikovalo počasie. Kele vyslal z piateho tábora Justa s pokynom, aby išiel po stopách a našiel Psotku.
Po čase sa Just ozval so zlou správou: "Našiel som ho, je mŕtvy, čo mám robiť?". V snehu a ľade vykopali hrob a Jozefa Psotku pochovali. Vo svojej dobe bol Psotka najstarším človekom, ktorý stál na vrchole Mount Everestu prvovýstupom a bez kyslíka. Mal 50 rokov a 246 dní.
Podľa spomienok Zoltána Demjána nemá zmysel hovoriť, čo by bolo, keby… "Neurobili sme nijakú zásadnú chybu. Juzek bol silný i skúsený. Ale prostredie, v ktorom sa pohybujete, je extrémne rizikové, s tým musí každý rátať. V ňom aj drobné zaváhanie môže byť smrteľné. To je dôvod, prečo som sa rozlúčil s extrémnym horolezectvom na vrchole výkonnosti," povedal Demján.
Hoci bol medzi nimi generačný rozdiel - v roku 1984 mal Zoltán Demján 29 a Jozef Psotka 50 rokov - pre Demjána to bol vždy pán Psotka - pán horolezec, na ktorého sa pozeral s obdivom. A hoci spolu stáli na vrchole, sám to neberie ako úspech, pretože strata priateľa zostane navždy veľká tragédia.
www.ZIVOTPO.sk
