Bratislava
15. októbra (TASR) - Prvá česko-slovenská expedícia na najvyšší vrchol
sveta Mount Everest v roku 1984 zápasila už od začiatku s problémami a
napokon ju poznamenala tragédia. V utorok 15. októbra uplynie 35 rokov
odvtedy, ako na Mount Everest vystúpili prví Slováci v histórii - Jozef
Psotka a Zoltán Demján. Psotka počas náročného zostupu z vrcholu
tragicky zahynul nasledujúci deň.
Ťažkosti sa začali už pri schvaľovaní výpravy. Expedícia nedostala
povolenie od vtedajšieho Československého zväzu telesnej výchovy.
Organizátori si teda pomohli menším trikom - expedícia nebola len čisto
lezecká, ale aj vedecká, ekologická a vyslala ju Slovenská akadémia vied
(SAV).
Sekcia pre výskum vysokých pohorí a expedičnú činnosť Slovenskej
geografickej spoločnosti pri SAV sa už dlhé roky snažila podniknúť
horolezecko-vedeckú výpravu na najvyšší vrchol Zeme. Cestu do Himalájí
začali organizovať Ivan Fiala, František Kele a Michal Orolin. Úvodná
skupina prvej československej vedecko-horolezeckej expedície opustila
Bratislavu 19. júla 1984. Podarilo sa jej získať aj mimoriadne povolenie
od Ministerstva turistiky Nepálskeho kráľovstva.
Pôvodne sa na ňu nemal dostať horolezec Zoltán Demján, ktorý na tieto udalosti spomína: "Ja
som ani nepočítal, že ma zoberú na túto výpravu. Dostal som sa do
nominácie na poslednú chvíľu vďaka šéfovi nášho horolezeckého oddielu
Emilovi Hasíkovi. Tvrdil, že popri skúsených borcoch by mal byť v tíme
aj mladý výkonný horolezec. Bojoval za mňa, lebo na jar som vyliezol na
Lhoce Šar a mal som po výstupe ľahké omrzliny na nohách."
Dvojicu Jozef Psotka a Zoltán Demján spolu so šerpom Angom Ritom vyslali
až ako tretích v poradí. Pred nimi sa zo zdravotných dôvodov pri pokuse
o zdolanie Mount Everestu museli vrátiť Ján Porvazník a Jozef Just.
Psotka s Demjánom vyšli zo základného tábora 11. októbra. O dva dni
neskôr dorazili do tretieho tábora, tu ich dobehol aj slávny šerpa Ang
Rita. Už 14. októbra sa dostali do výšky 8300 metrov, našli stan,
potraviny a kyslíkové fľaše, ktoré tam po svojom nevydarenom pokuse
zanechali Just so šerpom Ang Phurbom.
Ráno 15. októbra 1984 vyrazili na "strechu sveta". Záverečný výstup im
trval 8 hodín. Po vzore talianskeho horolezca Reinholda Messnera vyšli
všetci traja bez kyslíku. O 15. hodine a 15. minúte dosiahli najvyšší
bod zemegule. Najskôr chceli zopakovať extrémne náročnú sovietsku cestu,
nakoniec však zvolili výstup poľskou cestou, s vlastným variantom,
ktorý bol natoľko výrazný, že ho odborníci považujú za samostatný
prvovýstup. Na samotnom vrchole sa zdržali krátko. Nasledoval veľmi
náročný, a žiaľ pre Jozefa Psotku i osudný, zostup.
Zoltán Demján v tejto súvislosti spomína, že Jozef Psotka, ktorému
hovorili kamaráti Juzek, zostupoval trocha pomalšie. Preto poprosil
Demjána, aby jemu a šerpovi prešliapal cestu do tábora v Južnom sedle.
Demján im nechal svoje čelné svetlo, pretože žiadne nemali. A vtedy
vlastne videl Jozefa Psotku naposledy živého. Katastrofálne
poveternostné podmienky a totálna vyčerpanosť komplikovala zostup
všetkým trom. Zostupová trasa cez Južné sedlo, ktorú si zvolili už
vopred, bola zafúkaná.
Demján liezol dopredu štvornožky a podarilo sa mu zísť nižšie do steny
Lhotse, ktorá tlmila vietor. Tam čakal na Psotku so šerpom. Tí
neprichádzali a tak Demján z posledných síl zišiel do západného kotla vo
výške 6400 metrov. Ang Rita prišiel vysilený až ráno. Po zostupe do
základne povedal, že pán Psotka je veľký, odvážny horolezec a chcel
prenocovať hore, preto mu pripravil bivak. Doľahla naňho kríza
a odmietol ísť ďalej. On na prenocovanie nemal energiu.
Na druhý deň ráno sa Psotka pri zostupe zrútil do Západného kotla.
Pravdepodobne spadol z miest pri Ženevskej ostrohe. Pre ostatných
zostával nezvestný. Snahu o jeho záchranu komplikovalo počasie. Kele
vyslal z piateho tábora Justa s pokynom, aby išiel po stopách a našiel
Psotku.
Po čase sa Just ozval so zlou správou: "Našiel som ho, je mŕtvy, čo mám robiť?".
V snehu a ľade vykopali hrob a Jozefa Psotku pochovali. Vo svojej dobe
bol Psotka najstarším človekom, ktorý stál na vrchole Mount Everestu
prvovýstupom a bez kyslíka. Mal 50 rokov a 246 dní.
Podľa spomienok Zoltána Demjána nemá zmysel hovoriť, čo by bolo, keby… "Neurobili
sme nijakú zásadnú chybu. Juzek bol silný i skúsený. Ale prostredie,
v ktorom sa pohybujete, je extrémne rizikové, s tým musí každý rátať.
V ňom aj drobné zaváhanie môže byť smrteľné. To je dôvod, prečo som sa
rozlúčil s extrémnym horolezectvom na vrchole výkonnosti," povedal Demján.
Hoci bol medzi nimi generačný rozdiel - v roku 1984 mal Zoltán Demján 29
a Jozef Psotka 50 rokov - pre Demjána to bol vždy pán Psotka - pán
horolezec, na ktorého sa pozeral s obdivom. A hoci spolu stáli na
vrchole, sám to neberie ako úspech, pretože strata priateľa zostane
navždy veľká tragédia.