Bánovce
nad Bebravou/Bratislava 14. januára (TASR) - Počas svojej kariéry
spolupracoval kameraman Stanislav Szomolányi s významnými slovenskými
režisérmi a filmy, na ktorých sa podieľal, patria do zlatého fondu
slovenskej kinematografie. Mimoriadne úspešný bol už jeho prvý
celovečerný film Slnko v sieti, ktorý sa radí k československej novej
vlne. Za svoju tvorbu získal viacero ocenení na rôznych domácich i
zahraničných festivaloch. Jeden z najvýznamnejších tvorcov slovenskej
kinematografie, kameraman
Stanislav Szomolányi sa dožíva v utorok 14. januára 85 rokov.
Stanislav Szomolányi sa narodil 14. januára 1935 v Bánovciach nad
Bebravou. Na gymnázium chodil v Topoľčanoch, kde sa spolu s bratom –
dvojčaťom venovali fotografovaniu a stavali modely lietadiel. I preto
chcel pôvodne študovať leteckú techniku, ale keď jeho brat išiel na "strojarinu" a aby
obidvaja neštudovali technický smer – našiel si filmovú školu v Prahe.
Na Filmovú a televíznu fakultu (FAMU) sa hlásilo v roku 1953 tristo
uchádzačov – prijali jedenástich, medzi nimi aj Stanislava Szomolányiho.
Po štúdiu začal v roku 1958 pôsobiť v Slovenskom filme a kameramansky sa
podieľal na dvadsiatich dokumentárnych filmoch. Od roku 1974 vyučoval
na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave, kde v roku 1991
založil Katedru kamery.
Už pri svojom prvom filme, dokumente Niekedy v novembri (1958),
spolupracoval s režisérom Štefanom Uhrom. Toto stretnutie sa stalo pre
Stanislava Szomolányiho osudovým. Vytvorili nerozlučnú dvojicu, ktorá
spolupracovala tri desiatky rokov - spoločne nakrútili 15 hraných
snímok. Filmová kritika prirovnávala ich výrazný vklad do filmového
zobrazenia k oslobodeniu, ktoré prežíva človek, keď prvýkrát opustí zem
a vzlietne. "Mám veľké šťastie, že som mal pri väčšine filmov pri
sebe svojho dobrého spolupracovníka režiséra Štefana Uhra. Bol to
človek, ktorý mal úžasné obrazové videnie a mal obrovskú ľudskú
morálku," zaspomínal si v roku 2012 pre TASR Stanislav Szomolányi.
So Štefanom Uhrom realizovali spoločne viacero filmových projektov ako
napríklad snímky Organ (1964), Panna zázračnica (1966), Tri
dcéry (1967), Génius (1969), Keby som mal pušku (1971), či Pásla kone na
betóne (1982). Vyniká však predovšetkým jediný – priekopnícky,
kameramansky a režijne nápaditý film Slnko v sieti (1962), ktorý ukázal v
šesťdesiatych rokoch cestu, po ktorej sa bude uberať československý
film. Právom je preto po ňom pomenovaná Národná filmová cena.
Lyrický obraz dozrievania dvoch mladých ľudí sa radí k československej
novej vlne a to najmä alebo do veľkej miery vďaka kamere Stanislava
Szomolányiho. "Šťastie bolo, že sme Slnko v sieti robili ako
čiernobiely film. Na čiernobielych snímkach sa dá omnoho lepšie čítať
zručnosť kameramana. Farebný film, keď je dobre urobený, je vždy pekný,
lebo je farebný," povedal pre TASR Stanislav Szomolányi s tým, že
kameraman nezačne svoje kvality vnímať hneď, ale až potom, keď je
žiadaný na ďalší film.
Jeho bravúrna práca s kamerou prispela tiež k vytvoreniu pozoruhodných
a medzinárodne ocenených diel v televíznej tvorbe. Prelom znamenali
filmy Krotká (režisér Stanislav Barabáš, 1967) a Balada o siedmich
obesených (režisér Martin Hollý, 1968), ktoré získali Grand Prix na
Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carlo.
Stanislav Szomolányi spolupracoval aj s ďalšími významnými slovenskými
režisérmi. Napríklad s Jurajom Jakubiskom i Petrom Solanom.
Za svoju filmovú tvorbu získal viacero domácich i zahraničných ocenení.
Od roku 2005 je nositeľom jedného z najvyšších štátnych vyznamenaní,
Pribinovho kríža III. triedy, za významné zásluhy o kultúrny rozvoj
Slovenskej republiky v oblasti kinematografie. O rok neskôr sa stal
nositeľom Národnej filmovej ceny Slnko v sieti a v júni 2010 si na
medzinárodnom filmovom festivale Art Film Fest v Trenčianskych
Tepliciach prevzal Zlatú kameru. "Získať takéto ocenenie je istá
satisfakcia. Keď človek naplní celý život prácou, nadobudne potom pocit
uspokojenia, že nič nebolo zbytočné," povedal pre TASR Stanislav Szomolányi na margo udelenia tohto prestížneho ocenenia.