Od svojho celovečerného debutu My z deviatej A (1961) až po posledný
film Správca skanzenu (1989) vytvoril Uher 18 celovečerných filmov.
V sobotu 4. júla uplynie 90 rokov od narodenia jednej najvýraznejších
osobností slovenského filmu.
Štefan Uher sa narodil 4. júla 1930 v Prievidzi. V rokoch 1950-1955
absolvoval štúdium réžie na Filmovej akadémii múzických umení (FAMU) v
Prahe. Po návrate do Bratislavy nastúpil ako režisér do Štúdia
dokumentárnych filmov, kde pod jeho režijným vedením vzniklo približne
dvadsať titulov. Od roku 1960 režíroval v Štúdiu hraných
filmov. Prednášal aj na bratislavskej Vysokej škole múzických umení
(VŠMU) a bol vedúcim Katedry filmovej a televíznej réžie.
Už vo svojej dokumentárnej tvorbe sa kriticky vyjadroval k rôznym
spoločenským a ľudským problémom, napríklad v snímkach Prvá brázda
(1955), Učiteľka (1955), Ľudia pod Vihorlatom (1956), Poznačení tmou
(1959) alebo Očami kamery (1959).
Svoj prvý celovečerný film s mládežníckou tematikou a s názvom My
z deviatej A nakrútil Uher ešte podľa predlohy Márie Ďuríčkovej. Na
ďalších projektoch už z veľkej časti spolupracoval so spisovateľom a
scenáristom Alfonzom Bednárom a kameramanom Stanislavom Szomolányim.
Prvým spoločným dielom trojice Bednár-Uher-Szomolányi bol film Slnko v
sieti (1962), ktorý sa stal impulzom pre obdobie "novej vlny" v českom a
slovenskom filme, a tiež inšpiráciou pre novú nastupujúcu režisérsku
generáciu. Spojil v ňom štylizovaný príbeh s autentickosťou
dokumentárneho výrazu, zobrazil životné pocity mladých ľudí hľadajúcich
svoje miesto v živote. Súčasťou tejto otvorenej výpovede bol aj slang,
akým mladá generácia hovorila – legendárne vety ako "si rídký"
viac-menej zľudoveli.
Trojica umelcov ďalej vytvorila film Organ (1964) z obdobia druhej
svetovej vojny, podľa prózy Dominika Tatarku potom v roku 1966 nakrútil
Uher film Panna zázračnica. Opäť podľa Bednárovej predlohy vznikol film
film Tri dcéry (1967) zasadený do obdobia kolektivizácie, a tiež menej
známa komédia Génius (1969).
Filmom Keby som mal pušku (1971) sa Uher vrátil do obdobia SNP, pričom
po piatich rokoch nakrútil aj pokračovanie Keby som mal dievča, oba
príbehy však boli poznačené normalizáciou a jej požiadavkami na umeleckú
tvorbu. Medzitým Uher vytvoril filmy Javor a Juliana (1972), Dolina
(1973) a Veľká noc a veľký deň (1974)
V 80. rokoch minulého storočia sa Štefan Uher vrátil k svojej pôvodnej
poetike v snímkach Kosenie Jastrabej lúky (1982) a predovšetkým Pásla
kone na betóne (1982). Príbeh podľa novely Milky Zimkovej zasadený do
prostredia východoslovenskej dediny opäť zaujal svojou otvorenosťou
a autentickosťou a stal sa doslova filmovým hitom.
Film Šiesta veta (1985) s nadhľadom i humorom zachytáva život
spisovateľky Boženy Slančíkovej-Timravy. Otvorenosť a sarkazmus sú
príznačné aj pre posledný Uherov film, existencialisticky ladenú komédiu
Správca skanzenu (1988) s nezabudnuteľným Pavlom Mikulíkom v hlavnej
úlohe.
Štefan Uher zomrel 29. marca 1993 v Bratislave vo veku 62 rokov. Bol
výrazným a úspešným reprezentantom slovenskej kinematografie na
zahraničných festivaloch a súťažiach a držiteľom mnohých ocenení. V roku
1993 získal cenu Igric in memoriam za výrazný tvorivý prínos do
slovenskej kinematografie.