Pred 190 rokmi sa narodil historik František Víťazoslav Sasinek

Spracovával najstaršie dejiny Slovenska a Slovákov, tému sv. Cyrila a Metoda a Veľkej Moravy, Uhorska, ale aj Čiech. I keď historiografické dielo Františka Víťazoslava Sasineka bolo poznačené romantizmom a nedostatkami, v období maďarizácie zohralo pozitívnu úlohu. V piatok 11. decembra uplynie od jeho narodenia 190 rokov.

František Víťazoslav Sasinek sa narodil 11. decembra 1830 v Skalici v rodine obuvníka. Základné vzdelanie a nižšie gymnázium absolvoval v rokoch 1840 až 1844 v rodnom meste. Potom študoval dva roky na vyššom gymnáziu v maďarskom Szolnoku.

Po gymnaziálnych štúdiách vstúpil v roku 1846 do rehole kapucínov a prijal rehoľné meno Viktor. Popri filozofii v maďarskom meste Tata študoval aj teológiu v dolnorakúskom Scheibbse a následne v rokoch 1851 až 1853 v Bratislave. V roku 1853 bol 9. októbra v Rábe vysvätený za kňaza.

Striedavo pôsobil ako profesor a kazateľ v Tate, Bratislave, Ostrihome a Budíne. V roku 1864 bol František Víťazoslav Sasinek prepustený z kapucínskeho rádu a 11. júla 1864 ho biskup Štefan Moyzes, prvý predseda Matice slovenskej, prijal do banskobystrickej diecézy, kde ako profesor bohosloveckého seminára a kazateľ venoval svoje sily "v prospech svojich milých Slovákov".

Po smrti Štefana Moyzesa sa stal v roku 1869 tajomníkom Matice slovenskej. V tomto roku prevzal aj redakciu Letopisu Matice slovenskej, v ktorom publikoval svoje vedecké rozpravy. Zaslúžil sa tiež o vznik slovenského katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom, ktoré bolo založené 3. októbra 1869.

V roku 1875, po zrušení Matice slovenskej, odišiel do Skalice, kde v rokoch 1876 až 1882 vydával Slovenský letopis. Pre pretrvávajúce problémy zo strany svetskej i cirkevnej vrchnosti odišiel s matkou do Prahy. Tam pôsobil najskôr v redakcii katolíckych novín Čech a potom ako duchovný správca nemocnice Milosrdných sestier. Po návrate na Slovensko v roku 1892 býval krátko v Radošovciach a v Kútoch až napokon odišiel do rakúskeho Mariazellu, kde bol spovedníkom. Od roku 1901 žil v kláštore Milosrdných bratov v Grazi (historický slovenský názov je Štajerský Hradec).

Už počas štúdií sa František Víťazoslav Sasinek hlbšie venoval národným dejinám, zaujímal sa o národnú emancipáciu Slovákov, uverejňoval básnické prvotiny, publicistické články a náboženské piesne. Od roku 1852 prispieval do väčšiny slovenských časopisov, pričom sa orientoval najmä na históriu. Jeho práce sledovali nielen vedecké ciele, plnili aj národnobuditeľské poslanie. Je autorom diel ako napríklad Dejiny drievnych národov na území terajšieho Uhorska (1867), Dejiny kráľovstva Uhorského I.-II. (1869, 1871), Sv. Metod a Uhorsko (1884), Dejepis Slovákov (1895) či Slováci v Uhorsku (1904).

Tiež jeho literárna činnosť je veľmi rozsiahla. Básnická prvotina Pieseň o slovanských blahozvestoch (1852), ktorú neskôr zhudobnil Mikuláš Schneider-Trnavský vznikla počas vysokoškolských štúdií v Bratislave. Je aj autorom divadelnej hry Novoročný dárek pre dobré dietky.

Významná bola aj editorská činnosť najplodnejšieho slovenského historika druhej polovice 19. storočia, najmä samostatné vydanie Archívu starých československých listín, písomností a dejepisných pôvodín pre dejepis a literatúru Slovákov (1872-1873) a knižne vydal tiež zbierku vtipov, žartov, anekdot a hádaniek.

František Víťazoslav Sasinek, ktorý sa zaraďuje medzi popredné osobnosti slovenskej histórie a literatúry zomrel 17. novembra 1914 v sanatóriu v Grazi. Pochovaný bol v rakúskej obci Kainbach, odkiaľ previezli v roku 1930 jeho telesné pozostatky do rodnej Skalice a uložené boli v Kaplnke sv. Anny.