Podľa literárneho vedca, publicistu a spisovateľa Ondreja Sliackeho bolo
aj pred Ľudovítom Didim v slovenskej literatúre niekoľko rómskych
autorov, ktorí vytvorili kultivované básnické i prozaické texty, najmä
pre deti a mládež. Tí však podľa neho prispôsobili svoju tvorbu
majoritnej literatúre, jej poetike a optike. Zatiaľ čo Didiho románový
debut bol podľa Sliackeho zvrchovaným tvorivým činom, ktorý jedinečným
spôsobom vypovedá o autentickom svete rómskeho etnika.
Ľudovít Didi sa narodil 16. januára 1931 v Púchove. Vyrastal u starých
rodičov z matkinej strany. Starý otec Ondrej Didi bol rómsky muzikant.
Ako Róm a zároveň aj nemanželské dieťa prežil ťažké a chudobné detstvo.
Podarilo sa mu však napriek ťažkostiam v rodisku ukončiť nielen
základnú, ale aj meštiansku školu.
Prijali ho aj na Učiteľský ústav v Bánovciach nad Bebravou, ale rodina
nemala peniaze na internát, tak do ústavu nenastúpil. Odišiel do
Bratislavy, kde doučoval za stravu a izbu dvoch synov jedného Bulhara.
Vypomáhal aj v reštauráciách, vďaka čomu si zarobil na maturitný kurz,
ktorý organizovalo medzinárodné združenie YMCA.
Po maturite začal v rokoch 1951 - 1952 študovať na Vysokej škole
politických a hospodárskych vied v Prahe, odkiaľ ho však po dvoch rokoch
pre jeho názory na vtedajšiu totalitnú spoločnosť vylúčili. Napriek
peripetiám a obmedzeniam dosiahol Didi vysokoškolské vzdelanie, keď v
roku 1963 ukončil štúdium na Pedagogickom inštitúte v Nitre.
Do roku 1966 pracoval ako učiteľ na viacerých základných školách, tzv.
malotriedkach. Potom bol vedúcim vychovávateľom v Osobitnej škole vo
Vrábľoch. V roku 1974, v období normalizácie, s Didim rozviazal pracovný
pomer odbor školstva Okresného národného výboru v Nitre z dôvodu, že v
rokoch 1968 - 1969 sa kriticky vyjadroval k okupácii Československa
vojskami Sovietskeho zväzu a Varšavskej zmluvy.
S týmto kádrovým profilom si viac a ako rok nevedel nájsť ani robotnícke
zamestnanie a sledovali ho aj príslušníci Štátnej bezpečnosti (ŠtB).
Napriek šikanovaniu jeho a jeho rodiny zo strany štátnej moci, sa
svojich názorov nevzdal a v roku 1980 podpísal spolu s manželkou Chartu
77.
Rehabilitácie sa dočkal v roku 1990 a stal sa riaditeľom Detského domova
v Koliňanoch, kde pôsobil do roku 1998. V roku 1992 mu Vysoká škola
ekonomická v Prahe na základe politickej rehabilitácie priznala aj titul
Ing. Proces jeho politickej rehabilitácie sa zavŕšil v roku 2007, keď
nielen jemu, ale aj jeho manželke priznal Ústav pamäti národa (ÚPN)
status účastníka protikomunistického odboja.
Literárne začal Ľudovít Didi tvoriť v roku 2001 ako dôchodca. Množstvo
príbehov, ktoré dovtedy nosil v hlave pretavil v roku 2004 do románu
Príbehy svätené vetrom (2004). Dej románu, ktorý Didi vydal ako
73-ročný, sa prevažne krútil okolo široko rozvetvenej rodiny Róma
Ondráša. V rodine, ktorú tvorila pestrá galéria typických rómskych
postavičiek s neľahkými osudmi, sa viac hladovalo než hodovalo, ale
nikdy v nechýbal zmysel pre humor a radosť zo života.
V druhej knižne publikovanej próze Cigánkina veštba (2008) sa Didi
sústredil na zachytenie rómskej identity a rómskeho duchovného života. V
knihe Čierny Róm a biela láska (2011) opísal strastiplnú životnú cestu
jedného Róma od narodenia až po smrť za čias rakúsko-uhorskej monarchie.
Podstatným prvkom deja bola láska medzi Rómom a "gadžovkou".
Didiho posledná kniha Róm Tardek a jeho osud (2013) sa odohrávala v
časoch druhej svetovej vojny a nástupu komunistického režimu v
Československu.
Ľudovít Didi, autentický rómsky spisovateľ, zomrel 15. septembra 2013 vo Vrábľoch, kde prežil väčšinu života. Mal 82 rokov.