Popredný český režisér Vladimír Svitáček sa narodil pred 100 rokmi

Veľmi úzko spolupracoval so slovenským režisérom Jánom Roháčom, s ktorým vytvoril nerozlučnú tvorivú dvojicu. Popri réžii filmu Kdyby tisíc klarinetů (1964) stáli pri zrode prvých televíznych klipov, ktoré sa vtedy nazývali inscenovaná alebo hraná pieseň. Medzi najúspešnejšie patrila viedeoskladba Zdvořilý Woody (1963) v podaní vtedy začínajúceho Karla Gotta.

Aj napriek nepriazni osudu – počas normalizácie mu bola v 70. a 80. rokoch z politických dôvodov znemožnená tvorivá činnosť - patril k osobnostiam, ktoré v 20. storočí významne ovplyvnili podobu televíznej zábavy. V stredu 17. februára uplynie 100 rokov od narodenia Vladimíra Svitáčka, významného českého režiséra a scenáristu, ale aj herca malých úloh a zábavného rozprávača.

Vladimír Svitáček, ktorého priviedol k amatérskemu divadlu otec, sa narodil 17. februára 1921 v obci Střelice pri Brne. V moravskej metropole ukončil aj gymnázium, po ktorom nasledovalo dvojročné štúdium na Priemyselnej škole stavebnej.

Počas druhej svetovej vojny bol totálne nasadený v pražskej Avii. V Prahe sa stretol s predstaviteľmi umeleckej obce, čo rozhodlo o tom, že sa vzdal pôvodného plánu – pracovať v stavebníctve. Po skončení vojny nastúpil do Filmového štúdia Barrandov, kde pôsobil okrem iného aj ako asistent réžie takých tvorcov, akými boli Alfréd Radok a Karel Zeman. V roku 1956 ukončil štúdium dramaturgie a réžie na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe (FAMU). Po skončení FAMU sa začal venovať vlastnej tvorbe a spolupracovať s Československou televíziou.

Významným sa stalo pre Vladimíra Svitáčka stretnutie so slovenským režisérom Jánom Roháčom, s ktorým sa podpísal pod množstvo projektov. Výsledkom ich spolupráce bol napríklad krátky film Koniec jasnovidca (1957). Tomu však dali na začiatku komunisti stopku a do kín sa dostal až o šesť rokov neskôr. V roku 1964 natočili na námet Jiřího Suchého a hudbu Jiřího Šlitra muzikál Kdyby tisíc klarinetů, postavený na myšlienke premeny zbraní na hudobné nástroje.

Pre televíziu vytvorila dvojica Roháč-Svitáček napríklad skeč Žárlivost (1962), komediálnu miniatúru Uspořená libra (1963), ako aj dve desiatky televíznych videopesničiek.

Koncom 50. rokov stáli spoločne aj pri zrode inovačného divadla Laterna magika, na činnosti ktorého sa podieľal ako scenárista i režisér. Divadlo zaznamenalo obrovský úspech na medzinárodnej výstave Expo 58 v Bruseli.

So svetovou výstavou, tentoraz Expo 67 v kanadskom Montreale, sa spája ďalší výrazný počin Vladimíra Svitáčka, pri ktorom bol opäť spolu s Jánom Roháčom. Režijne sa podieľali na unikátnom filmovom projekte Kinoautomat Člověk a jeho dům. Tento prvý interaktívny filmový program na svete mal premiéru 29. mája 1967. Výnimočný a originálny bol tým, že diváci mohli počas jeho sledovania ovplyvňovať dej.

Po návrate z Montrealu sa Vladimír Svitáček pustil s Miroslavom Horníčkom do prípravy divácky mimoriadne obľúbeného cyklu televíznych rozhovorov s rôznymi osobnosťami, nazvaného Hovory H, ktorý sa vysielal v rokoch 1968-1969. K tejto tvorivej činnosti sa vrátil v inovovanom programe Hovory H po dvadsiatich rokoch (1990).

Všestranného umelca Vladimíra Svitáčka, ktorý bol po roku 1989 rehabilitovaný, mohli diváci vidieť aj ako príležitostného herca. Napríklad v komédii Martina Friča Císařův pekař - Pekařův císař (1951), vo veselohre Ladislava Smoljaka Jára Cimrman ležící, spící (1983) alebo tiež v ôsmimi Oscarmi ovenčenom filme režiséra Miloša Formana Amadeus (1986). V roku 1989 si zahral v psychologickej dráme režisérky Zuzany Zemanovej-Hojdovej Príbeh 88 a naposledy sa postavil pred kameru o desať rokov neskôr v krátkometrážnom filme režiséra Jiřího Suchého Kdo unesl Klaudii? (1999).

Vladimír Svitáček zomrel 23. augusta 2002 v Prahe vo veku 81 rokov. Pochovaný je v rodnej obci Střelice, ktorá mu krátko pred smrťou udelila čestné občianstvo.