Život Prešova
online
online
Pred 780 rokmi porazili Tatári pri rieke Slaná uhorské vojsko
11.04.2021 Celý región
Bratislava/Muhi
11. apríla (TASR) - Uhorsko, ktorého súčasťou bolo aj dnešné územie
Slovenska, zažilo v rokoch 1241 - 1242 tatárske plienenie. Predchádzala
mu bitka pri rieke Slaná medzi vojskami uhorského kráľa Bela IV. a
tatárskymi oddielmi, ktoré viedol chán Batu. V nedeľu 11. apríla uplynie
780 rokov od rozhodujúcej bitky, v ktorej utrpelo uhorské vojsko
zdrvujúcu porážku.
Začiatkom 13. storočia sa pod vedením Džingischána zjednotili najprv Tatári a neskôr aj mongolské kmene. Počas dvoch desaťročí si Tatári podmanili Čínu a veľkú časť severnej a strednej Ázie. V roku 1236 prenikli pod vedením Džingischánovho vnuka chána Batu do juhoruských stepí, a potom sa vypravili do Uhorska.
Krvavá bitka pri rieke Slaná z 11. apríla 1241 rozhodla o tom, že tatárske oddiely zaplavili a spustošili veľkú časť územia dnešného Slovenska, ktoré bolo v tom čase súčasťou Uhorska.
Formálnou zámienkou tatárskeho vpádu do Uhorska sa stalo prijatie Kumánov, ktorým kráľ Belo IV. na jeseň roku 1239 dovolil usadiť sa medzi riekami Dunaj a Tisa. Tatárske vojská vpadli pod vedením chána Batu do Uhorska už začiatkom jari 1241. Na uhorské územie prenikli cez Verecký priesmyk, ktorý bránila len menšia vojenská posádka.
Po tejto udalosti nariadil Belo IV. mobilizáciu vojska, ktorú však komplikovali nezhody medzi ním a predstaviteľmi uhorskej šľachty a vražda kumánskeho chána Kutena. Tá mala za následok odchod Kumánov z krajiny a ich neúčasť na bojoch.
Neľahko poskladané uhorské vojsko vyrazilo z Pešti smerom na východ a zastavilo sa pri rieke Slaná neďaleko dnešnej maďarskej obce Muhi. Vojsko viedli knieža Koloman, kaločský arcibiskup Ugrín a veľmajster rádu templárskych rytierov Rembald de Voczon. Prvý stret medzi uhorským vojskom a Tatármi sa odohral pri moste cez rieku Slaná už 10. apríla 1241. Na most však zaútočil len menší oddiel Tatárov, a tak sa vojsku kráľa Bela IV. útok podarilo odraziť.
Na druhý deň 11. apríla 1241 Tatári zaútočili celou silou, obkľúčili uhorské vojsko a väčšinu bojovníkov pozabíjali. Pri rieke Slaná našlo svoju smrť množstvo popredných uhorských šľachticov a cirkevných hodnostárov. Podľa niektorých prameňov zahynulo až okolo 60.000 ľudí.
Belovi IV. sa však podarilo z obkľúčenia uniknúť a po strastiplnej ceste sa s malým oddielom dostal do Viedne na dvor vojvodu Fridricha Svárlivého. Tu však zotrval len krátko, lebo vojvoda od neho požadoval splatenie starých dlhov. Belo IV. odišiel do Záhrebu, ale kvôli vlastnej bezpečnosti sa napokon usadil až v dnešnom chorvátskom meste Trogir.
Po porážke uhorského vojska nasledovalo rok trvajúce plienenie územia Tatármi. Zomreli tisíce ľudí a mnohých obyvateľov odvliekli do otroctva. Pred tatárskymi hordami sa ubránili len malé vojenské posádky, ktoré pôsobili na Trenčianskom alebo Fiľakovskom hrade. Odolali aj dobre opevnené mestá ako Bratislava či Nitra.
Pred dlhšie ako rok trvajúcim pustošením krajiny uchránila Uhorsko smrť veľkého chána Ögedeja. Keď sa totiž chán Batu dozvedel o jeho smrti, náhle v marci 1242 s vojskom odtiahol, aby mohol zasiahnuť do bojov o následníctvo po smrti veľkého chána.
Dôsledky tatárskeho vpádu krajina pociťovala ešte niekoľko rokov. Stovky osád ľahli popolom, sedliaci zo strachu pred Tatármi prestali obrábať pôdu, a preto koncom roku 1242 vypukol hladomor. Tatárska prítomnosť najviac zasiahla dnešné juhozápadné Slovensko.
Začiatkom 13. storočia sa pod vedením Džingischána zjednotili najprv Tatári a neskôr aj mongolské kmene. Počas dvoch desaťročí si Tatári podmanili Čínu a veľkú časť severnej a strednej Ázie. V roku 1236 prenikli pod vedením Džingischánovho vnuka chána Batu do juhoruských stepí, a potom sa vypravili do Uhorska.
Krvavá bitka pri rieke Slaná z 11. apríla 1241 rozhodla o tom, že tatárske oddiely zaplavili a spustošili veľkú časť územia dnešného Slovenska, ktoré bolo v tom čase súčasťou Uhorska.
Formálnou zámienkou tatárskeho vpádu do Uhorska sa stalo prijatie Kumánov, ktorým kráľ Belo IV. na jeseň roku 1239 dovolil usadiť sa medzi riekami Dunaj a Tisa. Tatárske vojská vpadli pod vedením chána Batu do Uhorska už začiatkom jari 1241. Na uhorské územie prenikli cez Verecký priesmyk, ktorý bránila len menšia vojenská posádka.
Po tejto udalosti nariadil Belo IV. mobilizáciu vojska, ktorú však komplikovali nezhody medzi ním a predstaviteľmi uhorskej šľachty a vražda kumánskeho chána Kutena. Tá mala za následok odchod Kumánov z krajiny a ich neúčasť na bojoch.
Neľahko poskladané uhorské vojsko vyrazilo z Pešti smerom na východ a zastavilo sa pri rieke Slaná neďaleko dnešnej maďarskej obce Muhi. Vojsko viedli knieža Koloman, kaločský arcibiskup Ugrín a veľmajster rádu templárskych rytierov Rembald de Voczon. Prvý stret medzi uhorským vojskom a Tatármi sa odohral pri moste cez rieku Slaná už 10. apríla 1241. Na most však zaútočil len menší oddiel Tatárov, a tak sa vojsku kráľa Bela IV. útok podarilo odraziť.
Na druhý deň 11. apríla 1241 Tatári zaútočili celou silou, obkľúčili uhorské vojsko a väčšinu bojovníkov pozabíjali. Pri rieke Slaná našlo svoju smrť množstvo popredných uhorských šľachticov a cirkevných hodnostárov. Podľa niektorých prameňov zahynulo až okolo 60.000 ľudí.
Belovi IV. sa však podarilo z obkľúčenia uniknúť a po strastiplnej ceste sa s malým oddielom dostal do Viedne na dvor vojvodu Fridricha Svárlivého. Tu však zotrval len krátko, lebo vojvoda od neho požadoval splatenie starých dlhov. Belo IV. odišiel do Záhrebu, ale kvôli vlastnej bezpečnosti sa napokon usadil až v dnešnom chorvátskom meste Trogir.
Po porážke uhorského vojska nasledovalo rok trvajúce plienenie územia Tatármi. Zomreli tisíce ľudí a mnohých obyvateľov odvliekli do otroctva. Pred tatárskymi hordami sa ubránili len malé vojenské posádky, ktoré pôsobili na Trenčianskom alebo Fiľakovskom hrade. Odolali aj dobre opevnené mestá ako Bratislava či Nitra.
Pred dlhšie ako rok trvajúcim pustošením krajiny uchránila Uhorsko smrť veľkého chána Ögedeja. Keď sa totiž chán Batu dozvedel o jeho smrti, náhle v marci 1242 s vojskom odtiahol, aby mohol zasiahnuť do bojov o následníctvo po smrti veľkého chána.
Dôsledky tatárskeho vpádu krajina pociťovala ešte niekoľko rokov. Stovky osád ľahli popolom, sedliaci zo strachu pred Tatármi prestali obrábať pôdu, a preto koncom roku 1242 vypukol hladomor. Tatárska prítomnosť najviac zasiahla dnešné juhozápadné Slovensko.
0
www.ZIVOTPO.sk
