Začiatkom 13. storočia sa pod vedením Džingischána zjednotili najprv
Tatári a neskôr aj mongolské kmene. Počas dvoch desaťročí si Tatári
podmanili Čínu a veľkú časť severnej a strednej Ázie. V roku 1236
prenikli pod vedením Džingischánovho vnuka chána Batu do juhoruských
stepí, a potom sa vypravili do Uhorska.
Krvavá bitka pri rieke Slaná z 11. apríla 1241 rozhodla o tom, že
tatárske oddiely zaplavili a spustošili veľkú časť územia dnešného
Slovenska, ktoré bolo v tom čase súčasťou Uhorska.
Formálnou zámienkou tatárskeho vpádu do Uhorska sa stalo prijatie
Kumánov, ktorým kráľ Belo IV. na jeseň roku 1239 dovolil usadiť sa medzi
riekami Dunaj a Tisa. Tatárske vojská vpadli pod vedením chána Batu do
Uhorska už začiatkom jari 1241. Na uhorské územie prenikli cez Verecký
priesmyk, ktorý bránila len menšia vojenská posádka.
Po tejto udalosti nariadil Belo IV. mobilizáciu vojska, ktorú však
komplikovali nezhody medzi ním a predstaviteľmi uhorskej šľachty a
vražda kumánskeho chána Kutena. Tá mala za následok odchod Kumánov z
krajiny a ich neúčasť na bojoch.
Neľahko poskladané uhorské vojsko vyrazilo z Pešti smerom na východ a
zastavilo sa pri rieke Slaná neďaleko dnešnej maďarskej obce Muhi.
Vojsko viedli knieža Koloman, kaločský arcibiskup Ugrín a veľmajster
rádu templárskych rytierov Rembald de Voczon. Prvý stret medzi uhorským
vojskom a Tatármi sa odohral pri moste cez rieku Slaná už 10. apríla
1241. Na most však zaútočil len menší oddiel Tatárov, a tak sa vojsku
kráľa Bela IV. útok podarilo odraziť.
Na druhý deň 11. apríla 1241 Tatári zaútočili celou silou, obkľúčili
uhorské vojsko a väčšinu bojovníkov pozabíjali. Pri rieke Slaná našlo
svoju smrť množstvo popredných uhorských šľachticov a cirkevných
hodnostárov. Podľa niektorých prameňov zahynulo až okolo 60.000 ľudí.
Belovi IV. sa však podarilo z obkľúčenia uniknúť a po strastiplnej ceste
sa s malým oddielom dostal do Viedne na dvor vojvodu Fridricha
Svárlivého. Tu však zotrval len krátko, lebo vojvoda od neho požadoval
splatenie starých dlhov. Belo IV. odišiel do Záhrebu, ale kvôli vlastnej
bezpečnosti sa napokon usadil až v dnešnom chorvátskom meste Trogir.
Po porážke uhorského vojska nasledovalo rok trvajúce plienenie územia
Tatármi. Zomreli tisíce ľudí a mnohých obyvateľov odvliekli do otroctva.
Pred tatárskymi hordami sa ubránili len malé vojenské posádky, ktoré
pôsobili na Trenčianskom alebo Fiľakovskom hrade. Odolali aj dobre
opevnené mestá ako Bratislava či Nitra.
Pred dlhšie ako rok trvajúcim pustošením krajiny uchránila Uhorsko smrť
veľkého chána Ögedeja. Keď sa totiž chán Batu dozvedel o jeho smrti,
náhle v marci 1242 s vojskom odtiahol, aby mohol zasiahnuť do bojov o
následníctvo po smrti veľkého chána.
Dôsledky tatárskeho vpádu krajina pociťovala ešte niekoľko rokov. Stovky
osád ľahli popolom, sedliaci zo strachu pred Tatármi prestali obrábať
pôdu, a preto koncom roku 1242 vypukol hladomor. Tatárska prítomnosť
najviac zasiahla dnešné juhozápadné Slovensko.