Bratislava
21. augusta (TASR) - V pondelok 21. augusta uplynie 55 rokov od
okamihu, kedy armády piatich štátov Varšavskej zmluvy (Sovietskeho
zväzu, Bulharska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky a Poľska)
prekročili hranice a začali okupáciu Československej socialistickej
republiky (ČSSR). Tanky a obrnené transportéry s bielymi inváznymi
pruhmi násilne ukončili reformný a demokratizačný proces v
Československu.
Poslanci Národnej rady SR rozhodli 3. novembra 2020 o tom, že do zoznamu
pamätných dní pribudne 21. august ako Deň obetí okupácie
Česko-Slovenska v roku 1968. Zoznam pamätných dní sa zároveň rozšíril aj
o 21. jún ako Deň odchodu okupačných vojsk sovietskej armády z
Česko-Slovenska v roku 1991. Tieto dva dni vymedzujú 23 rokov okupácie,
pripomenuli predkladatelia novely zákona o štátnych sviatkoch, dňoch
pracovného pokoja a pamätných dňoch.
Invázia do Československa bola najväčšou ozbrojenou akciou v Európe od
konca druhej svetovej vojny. Začala sa v noci z 20. na 21. augusta 1968.
Len počas prvého dňa okupácie zomrelo na území Slovenska alebo bolo
smrteľne zranených 20 ľudí. O deň neskôr pribudol k obetiam aj vtedy len
16-ročný Peter Legner, ktorého postrelili pred budovou hlavnej pošty na
bratislavskom Námestí SNP. Zomrel pri prevoze do nemocnice.
Spolu si invázia spojeneckých vojsk na Slovensku vyžiadala 37 obetí na
životoch. Počas celého obdobia okupácie až do odchodu sovietskych vojsk v
roku 1991 zomrelo v dôsledku ich pobytu na území Československa 406
ľudí.
Na invázii pod krycím názvom Operácia Dunaj sa zúčastnilo 27 bojových
divízií. Intervenčným jednotkám v počte približne 500.000 vojakov, 6300
tankov, 2000 diel a 800 lietadiel velil generál Ivan Grigorjevič
Pavlovskij.
Vedúci predstavitelia KSČ na čele s Alexandrom Dubčekom boli násilne
prevezení do Moskvy, kde sa v dňoch od 23. do 26. augusta 1968 konali
rokovania. Ich výsledkom bolo prijatie tzv. Moskovského protokolu, ktorý
zaručoval prítomnosť sovietskych vojsk v ČSSR dovtedy, pokiaľ v krajine
nepominie hrozba odklonu od socializmu. Ako jediný z 26 českých a
slovenských politikov nátlaku Kremľa odolal a protokol nepodpísal
František Kriegel.
Pobyt sovietskych vojsk v Československu legalizovala zmluva zo 16.
októbra 1968, ktorú 18. októbra 1968 schválilo Národné zhromaždenie.
Dokument podporilo 228 poslancov, desať sa ich zdržalo a štyria
hlasovali proti - František Kriegel, František Vodsloň, Gertruda
Sekaninová-Čakrtová a Božena Fuková.
Okupácia a následný pobyt sovietskych vojsk zmrazili akékoľvek nádeje
reformovať komunistický systém v ČSSR. V apríli 1969 nastúpil Gustáv
Husák do funkcie prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany
Československa (ÚV KSČ) a začal sa proces normalizácie.
V čase od 18. októbra do 4. novembra 1968 opustili Československo armády
Bulharska, Maďarska, NDR a Poľska. Početné zastúpenie viac ako
73-tisícovej armády strednej skupiny sovietskych vojsk však v krajine
zostalo.
Odchod sovietskych vojsk sa začal 26. februára 1990, posledný transport
prekročil východnú hranicu Slovenska 21. júna 1991. Tento proces bol
formálne ukončený 25. júna 1991 podpisom Protokolu o ukončení odsunu. O
dva dni neskôr opustil Československo z vojenského letiska Praha-Kbely
aj posledný zástupca sovietskej armády generál Eduard Vorobjov, čím sa
definitívne skončil "dočasný", 23 rokov trvajúci pobyt sovietskej armády
v Československu.
Chronológia udalostí tzv. Pražskej jari, ktoré predchádzali sovietskej invázii
3. - 5. januára 1968
Plénum Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ)
rozhodlo, že sa oddelia funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta
republiky. Prezident Antonín Novotný bol zbavený funkcie prvého
tajomníka ÚV KSČ. Vďaka kompromisu sa ním stal dovtedajší prvý tajomník
ÚV KSS Alexander Dubček.
22. - 24. februára 1968
Na oslavy 20. výročia Víťazného februára, teda uchvátenia moci
komunistami, prišiel do Prahy najvyšší sovietsky predstaviteľ Leonid
Iľjič Brežnev. Vyslovil nespokojnosť s politickým vývojom v
Československej socialistickej republike (ČSSR) a prinútil Dubčeka, aby
zmenil text svojho prejavu, ktorý pripravil na slávnostné zasadanie ÚV
KSČ.
22. marca 1968
Verejnosťou neobľúbený prezident Antonín Novotný rezignoval.
23. – 24. marca 1968
V Drážďanoch sa konalo stretnutie vedúcich predstaviteľov Bulharska,
Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky (NDR), Poľska a Sovietskeho
zväzu s československou delegáciou. Odznela tu kritika pomerov v ČSSR,
ktoré boli označené termínom plazivá kontrarevolúcia.
30. marca 1968
Národné zhromaždenie na návrh Alexandra Dubčeka zvolilo za prezidenta republiky Ludvíka Svobodu.
1. – 5. apríla 1968
Na zasadaní ÚV KSČ bol prijatý Akčný program KSČ, ktorý obsahoval
posilnenie slobody tlače, dostupnosť spotrebného tovaru a možnosť vlády
viacerých strán. Na dva roky naplánované zmeny sa mali týkať oblasti
občianskych práv, politického systému, ekonomiky a kultúrnej a
zahraničnej politiky. Naplánovaná bola aj postupná federalizácia štátu.
8. apríla 1968
Vymenovaná bola nová federálna vláda, na čele ktorej stál Oldřich Černík.
18. apríla 1968
Z funkcie predsedu Národného zhromaždenia (parlament ČSSR) odstúpil Bohuslav Laštovička a nahradil ho Josef Smrkovský.
3. mája 1968
Národné zhromaždenie schválilo programové vyhlásenie vlády. Jednou z hlavných úloh bola príprava federácie.
4. mája 1968
V Moskve sa konali rokovania na najvyššej úrovni. Československá
delegácia si vypočula od Brežneva ostrú kritiku pomerov v ČSSR.
Sovietske vedenie žiadalo rázne opatrenia proti antisocialistickým a
pravicovým silám.
19. júna 1968
V Prahe-Ruzyni sa konal zraz Ľudových milícií. Stretlo sa na ňom asi
10.000 ich príslušníkov, ktorí vyčítali komunistickému vedeniu slabosť v
postupe proti pravici a žiadali mocenské zákroky. Akcia vyvolala vlnu
rozhorčenia a podpisovú akciu za zrušenie milícií.
20. – 30. júna 1968
V Československu sa konalo vojenské cvičenie štátov Varšavskej zmluvy
pod názvom Šumava. Sprevádzal ho neustály odklad odchodu vojsk z ČSSR.
Akcia bola nácvikom na vojenskú intervenciu.
25. - 26. júna 1968
Parlament schválil zákon o súdnych rehabilitáciách a finančnom
odškodnení obetí komunistickej diktatúry a novelu tlačového zákona,
podľa ktorej bola cenzúra neprípustná.
27. júna 1968
Spisovateľ Ludvík Vaculík vydal manifest 2000 slov. Výzva nabádala na
podporu demokratizačného procesu, zároveň však varovala pred
antikomunizmom. Reakcia komunistov na ňu bola veľmi ostrá. Ešte v deň
zverejnenia sa ňou zaoberalo na mimoriadnom zasadnutí predsedníctvo
Ústredného výboru KSČ. Brežnev označil výzvu za "nástup síl, ktorý
navodí kontrarevolučnú situáciu".
4. júla 1968
Vedenie KSČ bolo pozvané na rokovanie s "bratskými stranami" do Varšavy.
Predsedníctvo ÚV KSČ nakoniec (po rokovaniach 8. a 12. júla) rozhodlo
navrhnúť namiesto spoločnej schôdzky dvojstranné rozhovory.
14. - 15. júla 1968
Predstavitelia Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR na schôdzke vo
Varšave schválili Brežnevov koncept otvoreného listu adresovaného KSČ.
Obsah listu bol zmesou veľmi vážneho varovania s viditeľnými prvkami
hrozby (Brežnevova doktrína s právom zasahovať do vnútorných záležitostí
socialistických krajín).
17.- 19. júla 1968
Predsedníctvo ÚV KSČ schválilo odpoveď na varšavský list, vyvracalo
obvinenia, odmietlo myšlienku o internacionálnej pomoci "päťky" v snahe
brániť socializmus v inej krajine. Po zverejnení varšavského listu a
odpovedi naňho vypukla lavína súhlasných rezolúcií, telegramov a listov
od verejnosti. To viedlo k zjednoteniu občanov a k posilneniu dôvery vo
vedenie KSČ (78 % občanov).
29. júla - 1. augusta 1968
V Čiernej nad Tisou rokovali v železničnom vagóne členovia vedenia KSČ a
KSSZ. Vedenie KSČ vystupovalo nejednotne (traja z členov Drahomír
Kolder, Vasiľ Biľak a Oldřich Švestka sa stotožňovali so sovietskymi
argumentmi). Sovietska strana stupňovala tlak na československú reformu.
30. júla 1968
Moskovská Pravda uverejnila list 99 zamestnancov pražskej Pragovky s výzvou na mocenský zásah zo strany Sovietskeho zväzu.
3. augusta 1968
V Bratislave sa na konferencii stretli predstavitelia Sovietskeho zväzu,
Nemeckej demokratickej republiky, Poľska, Maďarska a Československa a
podpísali tzv. Bratislavskú deklaráciu potvrdzujúcu jednotu
socialistických krajín. Podľa svedkov počas rokovania na toalete
odovzdali členovi sovietskej delegácie tzv. pozývací list. V ňom
funkcionári KSČ okolo Vasiľa Biľaka žiadali Sovietsky zväz o pomoc
všetkými prostriedkami.
9. - 11. augusta 1968
Na návštevu Prahy prišiel prezident Juhoslávie Josip Broz Tito. Jeho
návšteva prispela k prevažujúcemu optimizmu a nádejam, že nebezpečenstvo
zásahu "päťky" nehrozí.
17. augusta 1968
Maďarský najvyšší stranícky predstaviteľ János Kádár sa v Komárne na
vlastnú žiadosť stretol s Alexandrom Dubčekom. Tlmočil mu veľkú
nespokojnosť Moskvy s vývojom v Československu a upozorňoval na možné
vážne dôsledky.
18. augusta 1968
Na rokovaní v Moskve päť zainteresovaných krajín Varšavskej zmluvy
schválilo plán invázie. Od polovice augusta začala na území NDR vysielať
rozhlasová stanica Vltava v českom jazyku.
20. - 21. augusta 1968
V Prahe sa začalo o 14.00 h zasadanie predsedníctva ÚV KSČ. Počas
zasadania prišla o 23.30 h prvá správa o obsadzovaní republiky vojskami
Sovietskeho zväzu, NDR, Poľska, Maďarska a Bulharska. Za tejto
dramatickej situácie bol schválený rozkaz ministra obrany Martina Dzúra,
aby armáda nekládla odpor a bolo vydané "Prevolanie" k československému
ľudu, v ktorom sa uvádzalo, že vojská obsadzujú krajinu proti vôli
ústavných orgánov a bez ich vedomia.
Chronológia udalostí po 21. auguste 1968, ktorými sa začala normalizácia
22. augusta 1968
V pražských Vysočanoch zasadal XIV. mimoriadny zjazd Komunistickej
strany Československa (KSČ). Z 1543 riadne zvolených delegátov sa ich
dostavilo 1219. Zjazd zvolil nový ústredný výbor na čele s Alexandrom
Dubčekom, ktorý bol v tom čase internovaný v Moskve.
23. augusta 1968
Do Moskvy odletela delegácia česko-slovenských politikov na čele s
prezidentom Ludvíkom Svobodom. Pripojila sa k predstaviteľom KSČ s
Dubčekom na čele, internovaným od 21. augusta. Na rokovaniach, ktoré
trvali do 26. augusta, chcela československá delegácia dosiahnuť dohodu
so sovietskymi predstaviteľmi o stiahnutí okupačných vojsk. Podarilo sa
však docieliť len prísľub, že sa vojská presunú do kasární. Sovietskej
delegácii sa zasa nepodarilo presadiť vymenovanie vlády na čele s
Aloisom Indrom. Predstavitelia ČSSR okrem Františka Kriegla podpísali
tzv. moskovský protokol, teda písomný súhlas s pobytom intervenčných
vojsk.
24. augusta 1968
Vyvrcholením občianskeho odporu proti invázii bol hodinový generálny
štrajk. Minister zahraničných vecí ČSSR Jiří Hájek vo vystúpení na
zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN odsúdil okupáciu, už 27. augusta však
československá delegácia zmenila postoj a požiadala, aby táto téma bola
stiahnutá z programu.
31. augusta 1968
Ústredný výbor KSČ prijal tzv. moskovský protokol ako jediné možné
východisko zo situácie. Reformné sily okolo Dubčeka ešte vždy prevládali
a predpokladali, že existuje možnosť, ako docieliť stiahnutie
okupantov.
6. septembra 1968
František Kriegel, ktorý ako jediný nepodpísal moskovský protokol, bol
ako prvý z politikov Pražskej jari zbavený funkcie predsedu Ústredného
výboru Národného frontu (ÚV NF).
18. októbra 1968
Parlament schválil za neprítomnosti asi pätiny poslancov, ktorí sa na
protest nezúčastnili na rokovaní, Zmluvu o podmienkach a dočasnom pobyte
sovietskych vojsk na území ČSSR. Z 242 prítomných hlasovalo za 228,
zdržalo sa desať poslancov, štyria boli proti - František Kriegel,
František Vodsloň, Božena Fuková a Gertruda Sekaninová-Čakrtová.
27. októbra 1968
Parlament prijal ústavný zákon o československej federácii, ktorý
novelizoval ústavu z roku 1960 a definoval vznik Českej socialistickej
republiky (ČSR) a Slovenskej socialistickej republiky (SSR).
1. januára 1969
Ústavný zákon o československej federácii vstúpil do platnosti.
16. januára 1969
Študent Jan Palach sa na protest proti okupácii polial benzínom a
zapálil pri fontáne Národného múzea na pražskom Václavskom námestí. Po
troch dňoch 19. januára 1969 zomrel na zápal pľúc. Nasledovali ďalšie
prípady ľudí, ktorí protestovali takýmto spôsobom.
17. apríla 1969
Alexander Dubček na zasadnutí ÚV KSČ rezignoval pod nátlakom na funkciu
prvého tajomníka strany. Vystriedal ho Gustáv Husák, ktorý sa tešil
väčšej podpore Moskvy. Dubček zatiaľ aj naďalej vykonával funkciu
predsedu Federálneho zhromaždenia (parlamentu).
18. - 22. augusta 1969
Na prvé výročie invázie spojeneckých vojsk sa konali rozsiahle protestné
demonštrácie. Predsedníctvo Federálneho zhromaždenia preto 22. augusta
1969 prijalo zákonné opatrenie č. 99/1969 Zb. (tzv. obuškový zákon),
ktoré umožnilo tvrdý postih účastníkov demonštrácií.
24. septembra 1969
ÚV KSČ sa rozhodol odvolať Alexandra Dubčeka z funkcie predsedu
Federálneho zhromaždenia a vymenovať ho za veľvyslanca v Turecku.
Oficiálne bol vymenovaný 16. decembra 1969.
5. januára 1970
Predsedníctvo ÚV KSČ rokovalo o výmene straníckych preukazov KSČ, ktoré
mali de facto stranu očistiť od "revizionistických a pravicovo
oportunistických živlov", teda od stúpencov Pražskej jari. Alexandrovi
Dubčekovi tlmočili Vasiľ Biľak a Lubomír Štrougal, že ak sa nevzdá
funkcii vo vedení KSČ, bude zo strany vylúčený.
19. januára 1970
Predsedníctvo ÚV KSČ schválilo návrh listu organizáciám KSČ o výmene
členských preukazov v strane. Išlo o najväčšie čistky, ktoré postihli
500.000 členov KSČ.
29. mája 1970
Parlament prijal Zmluvu o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzi ČSSR a SSSR.
24. júna 1970
Alexander Dubček bol odvolaný z funkcie veľvyslanca v Turecku. O dva dni na to, 26. júna, bolo potvrdené jeho vylúčenie z KSČ.
10. - 11. decembra 1970
Na zasadnutí prijal Ústredný výbor KSČ dokument "Poučenie z krízového
vývoja strany a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ", ktorý odsudzoval
udalosti Pražskej jari 1968 a považuje sa za definitívny nástup
normalizačného procesu.