Život Prešova
online
online
Láska hory prenáša
07.04.2010 Celý región
Romana, 35 rokov, bojovala sama so sebouSom mrzák, mrzák, mrzák! Tieto slová mi zneli v ušiach od rána do rána. V noci som nemohla spať. Celé hodiny som pozerala do stropu a na bielu stenu si premietala svoju podobu. Celkom pekná blondína, s dlhými vlasmi, modré oči, štíhla postava a... krívajúca noha! V tom okamihu som sa topila v slzách a záchvaty bezmocnej uplakanej zlosti som skrývala do vankúša. Aby to naši nepočuli. Aby si mysleli, že spím. Lenže som netušila, že za stenou, ktorá oddeľovala naše izby, sa odohrávalo niečo podobné. Otec ani mama nezažmúrili oka a až do svitania pozerali do stropu. Tajne. Aby si to ten druhý nevšimol. Ráno sme sa stretali v kuchyni a všetci sme uhýbali očami, aby nás tmavé kruhy a opuchnuté viečka neprezradili.
„Jedlo máš v chladničke, Romanka, iba si ho zohrej, “ pohladkala ma mama po hlave. Nazlostene som sa uhla. „Nevolaj ma Romanka, vieš, že to neznášam, reagovala som podráždene, ale už v tej chvíli mi
bolo ľúto, že som niečo také povedala. Mame sa ako obyčajne oči zaliali slzami, čo ma ukrutne rozčuľovalo. Prudko som odstrčila hrnček s čajom, až z neho vyšplechlo na obrus. „Ja nepotrebujem žiadny súcit, “ kričala som na rodičov, „dokážem sa o seba postarať sama! Nechajte ma na pokoji! “ Potom som vstala a na jednej nohe odskackala do svojej izby. Tresla som za sebou dvermi.
„Ja sa z toho asi zbláznim, “ definitívne sa rozplakala matka. „Prosím ťa, snaž sa to vydržať, vieš, čo nám hovoril psychológ. Musíme mať pevné nervy, “ utešoval ju otec. „Áno, lenže keby nám aspoň dokázal povedať, ako dlho to bude trvať. “ Otec len bezradne pokrčil plecami, schmatol tašku a zmizol za dverami. O chvíľu dvere znova cvakli a ja som vedela, že som konečne v celom dome sama. Tieto chvíle som milovala. Všade prázdno, ticho. Mala som istotu, že si ma nikto nebude potajomky prezerať, vzdychať, nenápadne si utierať slzy, alebo naopak predstierať, že sa nič nestalo, že je všetko tak ako voľakedy. To mal vo zvyku otec. Lenže zmenilo sa úplne všetko. Nikdy, už nikdy v celom mojom živote nič nebude tak ako predtým. Už sa nikdy nebudem môcť objaviť na ulici bez toho, aby si za mojím chrbtom susedia nešepkali: „To je to dievča odvedľa, čo jej ufikli nohu, chuderke. “ Už nikdy nebudem môcť prísť medzi spolužiakov bez toho, aby nezačali uhýbať očami, nervózne si šúchať ruky, alebo mi dávať prednosť vo dverách. Už nikdy sa nebudem môcť zoznámiť s chlapcom bez toho, aby som sa nezosypala pri predstave, čo sa stane, keď mu poviem, že mi chýba kus nohy. Prečo sa to muselo stať práve mne? Prečo, prečo? Aké je to všetko nespravodlivé!
Takto som sa trápila dni, týždne a celé mesiace odvtedy, čo mi v nemocnici amputovali nohu. A pritom sa všetko začalo tak nenápadne. Odmalička som športovala. Všetky športy, na ktoré som si len spomenula, mi išli. Nemusela som sa nejako špeciálne namáhať. Atletika, lyžovanie, korčuľovanie, plávanie, loptové hry, čokoľvek. Pretekala som v skákaní do výšky a získala som niekoľko juniorských titulov. Polička nad posteľou sa plnila medailami a pohármi, šuplík diplomami. Šport bol môj život, dokonca som študovala na športovom gymnáziu. Automaticky som predpokladala a moji učitelia tiež, že budem pokračovať v štúdiu na fakulte telesnej výchovy a športu. „Keby sa tam nedostala Romana, potom neviem, pre koho by tá škola mala byť určená, “ ubezpečovala triedna mojich rodičov.
A potom sa to stalo. Už cez prázdniny som cítila, že ma nejako čudne často bolí noha. Na neurčitom mieste, medzi kolenom a členkom. Nebola som padavka, ani hypochonder, ale bolesť neprestávala. A tým sa začalo moje martýrium. Pol roka som chodila po lekároch, po vyšetreniach, až nakoniec lekári vyriekli šokujúcu diagnózu: kostný sarkóm. Taký rozsiahly, že mi museli amputovať nohu až nad kolenom. Mala som vtedy osemnásť. Celý doterajší život sa mi zosypal. A mojim rodičom tiež. Dva roky som bojovala sama so sebou, dva roky mi trvalo, kým som sa ako tak dala dokopy. Pomáhali mi psychológovia, rodičia, kamaráti. Po dvoch rokoch som bola schopná vyjsť na ulicu, lebo dovtedy som si myslela, že úplne všetci musia vedieť o mojom nešťastí.
„Ani nezbadáte, že je to náhrada, “ usmieval sa na mňa postarší protetik, keď ma učil, ako mám s novou nohou zaobchádzať. Trvalo mi dosť dlho, kým som si na ňu zvykla. Spočiatku som ju nevydržala mať dlhšie ako pár minút, ale postupne som sa s ňou naučila chodiť tak dobre, že naozaj len ten, kto ma poznal, o mojej komplikácii vedel. Neostalo mi iné, len sa so svojím údelom zmieriť. Všetko už bolo celkom v pohode, len z jednej veci som mala poriadny mindrák. Bála som sa zoznámiť s nejakým mužom. „Prosím ťa, preháňaš, keď ťa ten chlapec bude mať naozaj rád, bude ťa chcieť takú, aká si, “ utešovala ma mama, ale ja som dobre vedela, že to nie je pravda. „Áno, prečo sa teda všetci chalani, ktorí sa predtým okolo mňa točili, tvária rozpačito? Prečo mám dojem, že sa im vždy uľaví, keď vidia môj chrbát? “ „Pretože si zatiaľ nestretla toho pravého, “ trvala mama na svojom. To isté tvrdili i kamarátky. V hĺbke duše som bola presvedčená, že sa s mamou dohodli...
V ten deň som stála na autobusovej zastávke. Jednou rukou som sa opierala o palicu, pretože noha s protézou ma už začínala bolieť. Žmúrila som do slniečka a tešila sa, ako si doma sadnem. Zrazu do mňa ktosi narazil. Nestačila som udržať rovnováhu a spadla som na chodník. Vedľa mňa sa zrútil akýsi mladík. Len čo som dosadla, vedela som, že sa stal trapas. Ale on bystro vyskočil, chytil ma za ruku a kým som sa nazdala, stála som. Na jednej nohe, lebo protéza sa nárazom uvoľnila a zostala ležať na chodníku. Chalan sa pozrel na chodník, potom na mňa a zasa na chodník. Bol v totálnom šoku. Ja som na tom bola rovnako. Zohla som sa po nohu, ale on ma predbehol. Mlčky mi ju podával. Nemohla som zo seba dostať ani slovo. Pripadala som si, ako keby som pred ním stála úplne nahá. „Prepáčte, “ vykoktal zo seba po chvíli, „Ja... je mi to ľúto. “ „Dajte mi pokoj! “ počula som svoj hlas. Našťastie prišiel autobus. Ani neviem, ako som doň nastúpila. Hlavne čím skôr preč, nech som preboha už doma, hovorila som si a cítila som sa strašne ponížená. Zabuchla som dvere na svojej izbe a nechcela som nikoho vidieť.
„Romana, máš tu návštevu, “ zavolala naraz mama zdola. Kto to môže byť? Pýtala som sa sama seba. Kamarátky za mnou chodili, len keď sme sa vopred dohodli. Zišla som dole a stŕpla som od prekvapenia. Bol to ten chalan zo zastávky. Vraj sa od kamarátov dozvedel, kde bývam a chcel by ma pozvať do kina. Bol to väčší šok ako poobede s protézou. Nechcite ani vedieť, koľkokrát som ho vyhodila. Správala som sa k nemu naozaj príšerne. Ale len preto, lebo sa mi páčil a hrozne som sa bála, aby som sa do neho nezaľúbila. Bola som totiž presvedčená, že sa so mnou len hrá, že ma berie len ako také exotické zvieratko, ktoré opustí, keď sa ho nabaží. Ale krivdila som mu. Martin však vytrval a teraz už spolu žijeme pätnásť rokov. Dodnes obdivujem jeho odvahu začať si niečo s takou zakomplexovanou a protivnou babou. Je to najskvelejší muž, akého som len mohla stretnúť. Pomohol mi v najťažších chvíľach a vrátil mi chuť do života.
ČLÁNOK Z MODERNEJ ŽENY 10/2008
„Jedlo máš v chladničke, Romanka, iba si ho zohrej, “ pohladkala ma mama po hlave. Nazlostene som sa uhla. „Nevolaj ma Romanka, vieš, že to neznášam, reagovala som podráždene, ale už v tej chvíli mi
bolo ľúto, že som niečo také povedala. Mame sa ako obyčajne oči zaliali slzami, čo ma ukrutne rozčuľovalo. Prudko som odstrčila hrnček s čajom, až z neho vyšplechlo na obrus. „Ja nepotrebujem žiadny súcit, “ kričala som na rodičov, „dokážem sa o seba postarať sama! Nechajte ma na pokoji! “ Potom som vstala a na jednej nohe odskackala do svojej izby. Tresla som za sebou dvermi.
„Ja sa z toho asi zbláznim, “ definitívne sa rozplakala matka. „Prosím ťa, snaž sa to vydržať, vieš, čo nám hovoril psychológ. Musíme mať pevné nervy, “ utešoval ju otec. „Áno, lenže keby nám aspoň dokázal povedať, ako dlho to bude trvať. “ Otec len bezradne pokrčil plecami, schmatol tašku a zmizol za dverami. O chvíľu dvere znova cvakli a ja som vedela, že som konečne v celom dome sama. Tieto chvíle som milovala. Všade prázdno, ticho. Mala som istotu, že si ma nikto nebude potajomky prezerať, vzdychať, nenápadne si utierať slzy, alebo naopak predstierať, že sa nič nestalo, že je všetko tak ako voľakedy. To mal vo zvyku otec. Lenže zmenilo sa úplne všetko. Nikdy, už nikdy v celom mojom živote nič nebude tak ako predtým. Už sa nikdy nebudem môcť objaviť na ulici bez toho, aby si za mojím chrbtom susedia nešepkali: „To je to dievča odvedľa, čo jej ufikli nohu, chuderke. “ Už nikdy nebudem môcť prísť medzi spolužiakov bez toho, aby nezačali uhýbať očami, nervózne si šúchať ruky, alebo mi dávať prednosť vo dverách. Už nikdy sa nebudem môcť zoznámiť s chlapcom bez toho, aby som sa nezosypala pri predstave, čo sa stane, keď mu poviem, že mi chýba kus nohy. Prečo sa to muselo stať práve mne? Prečo, prečo? Aké je to všetko nespravodlivé!
Takto som sa trápila dni, týždne a celé mesiace odvtedy, čo mi v nemocnici amputovali nohu. A pritom sa všetko začalo tak nenápadne. Odmalička som športovala. Všetky športy, na ktoré som si len spomenula, mi išli. Nemusela som sa nejako špeciálne namáhať. Atletika, lyžovanie, korčuľovanie, plávanie, loptové hry, čokoľvek. Pretekala som v skákaní do výšky a získala som niekoľko juniorských titulov. Polička nad posteľou sa plnila medailami a pohármi, šuplík diplomami. Šport bol môj život, dokonca som študovala na športovom gymnáziu. Automaticky som predpokladala a moji učitelia tiež, že budem pokračovať v štúdiu na fakulte telesnej výchovy a športu. „Keby sa tam nedostala Romana, potom neviem, pre koho by tá škola mala byť určená, “ ubezpečovala triedna mojich rodičov.
A potom sa to stalo. Už cez prázdniny som cítila, že ma nejako čudne často bolí noha. Na neurčitom mieste, medzi kolenom a členkom. Nebola som padavka, ani hypochonder, ale bolesť neprestávala. A tým sa začalo moje martýrium. Pol roka som chodila po lekároch, po vyšetreniach, až nakoniec lekári vyriekli šokujúcu diagnózu: kostný sarkóm. Taký rozsiahly, že mi museli amputovať nohu až nad kolenom. Mala som vtedy osemnásť. Celý doterajší život sa mi zosypal. A mojim rodičom tiež. Dva roky som bojovala sama so sebou, dva roky mi trvalo, kým som sa ako tak dala dokopy. Pomáhali mi psychológovia, rodičia, kamaráti. Po dvoch rokoch som bola schopná vyjsť na ulicu, lebo dovtedy som si myslela, že úplne všetci musia vedieť o mojom nešťastí.
„Ani nezbadáte, že je to náhrada, “ usmieval sa na mňa postarší protetik, keď ma učil, ako mám s novou nohou zaobchádzať. Trvalo mi dosť dlho, kým som si na ňu zvykla. Spočiatku som ju nevydržala mať dlhšie ako pár minút, ale postupne som sa s ňou naučila chodiť tak dobre, že naozaj len ten, kto ma poznal, o mojej komplikácii vedel. Neostalo mi iné, len sa so svojím údelom zmieriť. Všetko už bolo celkom v pohode, len z jednej veci som mala poriadny mindrák. Bála som sa zoznámiť s nejakým mužom. „Prosím ťa, preháňaš, keď ťa ten chlapec bude mať naozaj rád, bude ťa chcieť takú, aká si, “ utešovala ma mama, ale ja som dobre vedela, že to nie je pravda. „Áno, prečo sa teda všetci chalani, ktorí sa predtým okolo mňa točili, tvária rozpačito? Prečo mám dojem, že sa im vždy uľaví, keď vidia môj chrbát? “ „Pretože si zatiaľ nestretla toho pravého, “ trvala mama na svojom. To isté tvrdili i kamarátky. V hĺbke duše som bola presvedčená, že sa s mamou dohodli...
V ten deň som stála na autobusovej zastávke. Jednou rukou som sa opierala o palicu, pretože noha s protézou ma už začínala bolieť. Žmúrila som do slniečka a tešila sa, ako si doma sadnem. Zrazu do mňa ktosi narazil. Nestačila som udržať rovnováhu a spadla som na chodník. Vedľa mňa sa zrútil akýsi mladík. Len čo som dosadla, vedela som, že sa stal trapas. Ale on bystro vyskočil, chytil ma za ruku a kým som sa nazdala, stála som. Na jednej nohe, lebo protéza sa nárazom uvoľnila a zostala ležať na chodníku. Chalan sa pozrel na chodník, potom na mňa a zasa na chodník. Bol v totálnom šoku. Ja som na tom bola rovnako. Zohla som sa po nohu, ale on ma predbehol. Mlčky mi ju podával. Nemohla som zo seba dostať ani slovo. Pripadala som si, ako keby som pred ním stála úplne nahá. „Prepáčte, “ vykoktal zo seba po chvíli, „Ja... je mi to ľúto. “ „Dajte mi pokoj! “ počula som svoj hlas. Našťastie prišiel autobus. Ani neviem, ako som doň nastúpila. Hlavne čím skôr preč, nech som preboha už doma, hovorila som si a cítila som sa strašne ponížená. Zabuchla som dvere na svojej izbe a nechcela som nikoho vidieť.
„Romana, máš tu návštevu, “ zavolala naraz mama zdola. Kto to môže byť? Pýtala som sa sama seba. Kamarátky za mnou chodili, len keď sme sa vopred dohodli. Zišla som dole a stŕpla som od prekvapenia. Bol to ten chalan zo zastávky. Vraj sa od kamarátov dozvedel, kde bývam a chcel by ma pozvať do kina. Bol to väčší šok ako poobede s protézou. Nechcite ani vedieť, koľkokrát som ho vyhodila. Správala som sa k nemu naozaj príšerne. Ale len preto, lebo sa mi páčil a hrozne som sa bála, aby som sa do neho nezaľúbila. Bola som totiž presvedčená, že sa so mnou len hrá, že ma berie len ako také exotické zvieratko, ktoré opustí, keď sa ho nabaží. Ale krivdila som mu. Martin však vytrval a teraz už spolu žijeme pätnásť rokov. Dodnes obdivujem jeho odvahu začať si niečo s takou zakomplexovanou a protivnou babou. Je to najskvelejší muž, akého som len mohla stretnúť. Pomohol mi v najťažších chvíľach a vrátil mi chuť do života.
ČLÁNOK Z MODERNEJ ŽENY 10/2008
0
www.ZIVOTPO.sk
